Je to jeden z najznámejších príbehov morí a oceánov. O vzbure na britskej lodi Bounty boli napísané stovky kníh a natočených niekoľko filmov. Časť posádky lode povstala proti krutosti kapitána a namiesto návratu domov sa usadila na jednom zo stratených tichomorských ostrovov. Vzbura na Bounty sa začala 28. apríla 1789 - presne pred 215 rokmi.
Životné podmienky námorníkov na vtedajších plachetniciach boli z dnešného pohľadu neuveriteľne ťažké a s filmovou romantikou mali málo spoločné. Dvojnásobne to platilo pre vojenské lode, na ktorých najmenšie porušenie disciplíny trestali bičovaním.
Námorníci sa striedali bez prestania v krátkych zmenách, po štyroch hodinách služby nasledovali štyri hodiny odpočinku, ktorý však mohli v prípade potreby kedykoľvek zrušiť. Spali v zavesených sieťach natesnaných v malých priestoroch, na vojenských lodiach ich mali rozvešané medzi delami. Stačí si uvedomiť, že na 27 metrov dlhej Bounty slúžilo viac ako 40 ľudí, väčšinu priestoru pritom zaberali zásoby, výstroj a výzbroj.
Zliezať vysoké stožiare a manipulovať s plachtami na často rozbúrenom mori bolo životu nebezpečné. Námorníci dlhé mesiace nejedli nič iné ako relatívne trvanlivé, po mesiacoch na mori však už aj tak skazené a červivé sucháre, fazule či solené mäso a pili skazenú vodu. Každodenné dávky rumu pre nich tak slúžili aj na zdravotné účely.
Niet preto divu, že na vojnové lode námorníkov väčšinou verbovali násilím a že vzbury na lodiach neboli výnimkou.
Bounty bola pôvodne obchodným trojsťažníkom preradeným do služby vo vojenskom námorníctve. Britská admiralita ju vyslala na tichomorský ostrov Tahiti, aby tam pozbierala sadenice chlebovníka. Briti dúfali, že rozšírením tohto stromu v Karibskej oblasti zabezpečia otrokom pracujúcim na tamojších plantážach lacnú potravu.
Kapitán Bounty William Bligh bol uznávaným námorníkom, ktorý sa v minulosti plavil aj s najznámejším anglickým objaviteľom Jamesom Cookom. Medzi svojimi podriadenými však presadzoval aj na tú dobu prehnanú disciplínu. Bounty dorazila na Tahiti v októbri roku 1788 a zostala tam do marca ďalšieho roku. Posádke lode pripadal bohatý ostrov obývaný priateľskými domorodcami po mesiacoch strávených na mori ako raj na zemi.
Po odchode z Tahiti sa podmienky námorníkov ešte zhoršili, čo sa týka priestoru a dávok vody, malo prednosť viac ako tisíc sadeníc chlebovníka, ktoré chcel Bligh dopraviť do cieľa za každú cenu v poriadku.
Po troch týždňoch sa väčšina posádky vedená mladým poručíkom Fletcherom Christianom proti Blighovi vzbúrila, ovládla loď a vrátila sa na Tahiti.
Kapitána a 18 mužov, ktorí mu zostali verní, vzbúrenci vysadili bez zbraní a s minimom zásob do záchranného člna a uprostred Tichého oceánu ich nechali napospas osudu. Bligh však osvedčil, že je výborný námorník a navigátor. Podaril sa mu neuveriteľný kúsok: na sedem metrov dlhom člne urazil viac ako 8000 kilometrov a doviedol ho cez polovicu oceánu až do holandskej kolónie Batávia (dnešný Timor). Odtiaľ sa dostal do Anglicka, kde ho vojnový súd oslobodil spod vážneho obvinenia straty kráľovskej lode.
Na pochytanie vzbúrencov na Tahiti okamžite vyslali vojenskú fregatu Pandora. Našli však iba 14 rebelantov. Pri ich prevoze do Anglicka Pandora stroskotala pri brehoch Austrálie a štyria z väzňov sa utopili. Časť z tých, ktorí dorazili do Anglicka, popravili. Deväť vzbúrencov na čele s Christianom spolu s Bounty však zmizla a ich osud zostal záhadou.
Christian vedel, že britská admiralita vzburu nestrpí a že pre nich Tahiti nie je bezpečné. Presvedčil časť vzbúrencov, aby sa spolu so skupinou Tahiťanov, prevažne žien, vydali na lodi hľadať nový domov. Pútnici narazili na malý ostrovček Pitcairn, ktorý ani nebol zakreslený na vtedajších mapách. Tam sa rozhodli usadiť. Loď, ktorá ich mohla prezradiť, radšej zapálili.
Potomkov námorníkov z Bounty a Tahiťanov na Pitcairne objavili až o dvadsať rokov neskôr a vtedy sa pre svet vyriešila aj záhada stratenej lode. Christian a viacerí z námorníkov vtedy už nežili, povraždili sa vo vzájomných bojoch. Ich potomkovia však žijú na ostrove dodnes.
Bligh medzitým pokračoval v úspešnej kariére, jeho prísnosť hraničiaca s krutosťou však aj naďalej vyvolávala problémy. V roku 1806 ho vymenovali za guvernéra Nového Južného Walesu v Austrálii, miesto však musel opustiť po tom, čo sa proti nemu vzbúrili dôstojníci jeho vojenskej posádky.
