Hoci tvoril neobyčajne rýchlo a ľahko, Antonín Dvořák sa výraznejšie ako autor presadil až po tridsiatke. Jeho diela kypia živými rytmami a ľúbeznými melódiami. Hoci miloval ľudovú hudbu, nebol výlučne národným skladateľom ako jeho starší kolega Bedřich Smetana. Neobmedzoval sa len na české polky a furianty, písal aj valčíky či mazúrky a je autorom Slovanských tancov. Populárny hudobník, ktorého diela patria medzi najhrávanejšie, zomrel pred sto rokmi, 1. mája 1904.
"Ak bol Smetana protežantom Franza Liszta, Antonín Dvořák bol v podobnom vzťahu k Johannesovi Brahmsovi (...) je to najplnokrvnejšia hudba, akú si možno predstaviť, pričom nikdy nie je vulgárna. Vždy čerpal z prameňov slovanských ľudových tancov a ľudových piesní podobne ako Brahms z nemeckých; jediný rozdiel je v tom, že u Dvořáka je všetko naivné a svieže, kým u Brahmsa je vždy podtón nostalgie a mystickosti," tak videl českého skladateľa muzikológ Alfred Einstein (bratranec slávneho fyzika) vo svojej knihe Hudba v období romantizmu.
Dvořák mal zaujímavé životné osudy. Narodil sa v rodine dedinského hudobníka, ktorý bol zároveň mäsiarom a krčmárom. Chodil spievať do kostolného zboru, učil sa hrať na husle a čoskoro začal účinkovať po boku otca v miestnej kapele. Hudobné vzdelanie Antonín získal, až keď ho otec poslal do slávnej organovej školy v Prahe.
Keď českí vlastenci založením národného divadla a opery dosiahli v roku 1862 jeden zo svojich veľkých úspechov, v nových priestoroch znela aj Dvořákova hudba. Zatiaľ však nie vlastné skladby, ale Smetanove opery, v ktorých účinkoval len ako jeden z violončelistov orchestra. Pod Smetanovým (a Wagnerovým) vplyvom však čoskoro skomponoval niekoľko skladieb, sám však s nimi nebol spokojný.
Dlhé roky sa Dvořák nevedel presadiť. Trpezlivosť a brúsenie nápadov sa mu však vyplatili. V roku 1877 poslal dve symfónie do súťaže vo Viedni, kde v porote sedeli aj známy hudobný kritik Eduard Hanslick a skladateľ Johannes Brahms. Práve Brahms, ktorý podobne ako on písal hlavne takzvanú absolútnu hudbu bez zaťaženosti literárnymi či výtvarnými asociáciami, sa zasadil o jeho úspech. Ako talentovaného umelca ho odporučil svojmu berlínskemu vydavateľovi, ktorý publikoval najskôr Moravské dvojspevy a vzápätí Slovanské tance.
Vznikli prvé dva Dvořákove bestsellery - dvojspevy sa stali jednou z najobľúbenejších skladieb domáceho muzicírovania a klavírne tance po inštrumentácii pre orchester efektným kusom na koncertných pódiách po celom svete. O jeho diela sa začali zaujímať najlepší doboví interpreti, univerzity v Prahe a v Cambridgei mu udelili čestný doktorát. On zostal skromným umelcom a hlboko veriacim človekom, ktorý miloval vlasť, svoju početnú rodinu a vášnivo sa vo voľnom čase venoval chovu holubov.
Presne štyristo rokov po Kolumbusovi objavil Ameriku. Vlastne ona objavila jeho. Zakladateľka konzervatória v New Yorku mu totiž v roku 1892 ponúkla neuveriteľných pätnásťtisíc dolárov, ak príde zaujať miesto riaditeľa. Trojročný pobyt prospel všetkým stranám: jeho žiakom, medzi ktorými bol George Gershwin a Duke Ellington, i jemu samotnému, keď našiel zaľúbenie v americkej ľudovej hudbe, čo sa najvýraznejšie odzrkadlilo v podobe Sláčikového kvarteta op. 96 a predovšetkým Symfónie č. 9 E mol, známej ako "Novosvetská", ktoré v Amerike vznikli.
Práve druhé menované dielo sa stalo jeho najznámejším a dodnes po ňom orchestre radi siahajú. Ako však trocha škodoradostne, no výstižne poznamenáva knižka Ako blufovať o hudbe o Dvořákovej tvorbe: "Jeho hudba je predchnutá bohémskymi náladami, takže na nej skoro každý orchester odvedie dobrú prácu, ale len keď ju hrá Česká filharmónia, poslucháčov dokáže skutočne chytiť za srdcia."
Hoci v Amerike mal Dvořák rodinu aj úspech, túžil po vlasti. Po návrate do Prahy stihol ešte napísať štyri symfonické básne a dve opery. Zomrel doma, na mozgovú mŕtvicu. Oplakávali ho ako národného hrdinu a pochovali medzi najväčšími českými osobnosťami na vyšehradskom cintoríne v Prahe.
