Ján Kalvín bol popri Lutherovi najdôležitejším reformátorom kresťanstva a bojovníkom proti absolútnej vláde katolíckej cirkvi nad myšlienkami ľudí. Jeho vlastnú vládu v Ženeve však charakterizovali duchovný útlak a fyzická likvidácia odporcov. Kalvín zomrel 27. mája 1564, pred 440 rokmi.
Kalvín sa narodil v mestečku Noyon 10. júla 1509. Spolu s Martinom Lutherom sa stal najvýznamnejším predstaviteľom reformácie. Obaja muži však mali málo spoločného. Nikdy sa nestretli a delila ich jedna generácia. Na rozdiel od Lutherovho sedliackeho pôvodu, Kalvín pochádzal z rodiny francúzskej strednej vrstvy, jeho otec bol prokurátorom a v Noyone bol váženým občanom. Luther bol až do svojej exkomunikácie v roku 1521 príslušníkom rímsko-katolíckej cirkvi, do ktorej vstúpil ako radový člen augustínskeho rádu. Kalvína na rozdiel od Luthera nikdy katolícka cirkev nevysvätila. Zatiaľ čo Luther si veľkú časť svojej popularity vyslúžil humorom a ľudovým štýlom, Kalvín nikdy neznižoval úroveň svojich kázní.
Kalvín študoval na prestížnom kolégiu Montaigne v Paríži, kde sa dostal do kontaktu s Aristotelovými dielami a ich komentármi. Po štúdiách v Paríži odchádza ako 18-ročný do Orleans, ktorého univerzitné prostredie je opakom inkvizičnej a konzervatívnej atmosféry v Sorbonne.
V Orleans pokračuje v štúdiu jazykov, naučí sa starú gréčtinu a hebrejčinu. Pod vplyv luteránskych téz sa prvýkrát dostáva pri štúdiu práva na univerzite v Bourges vďaka priateľstvu s intelektuálom Melchiorom Wolmarom.
V 23 rokoch sa Kalvín preslávil vďaka svojmu komentáru Senecovho diela De Clementia. Na stranu reformácie sa definitívne zaraďuje v roku 1533 vďaka kázňam, ktoré napíše pod vplyvom rektora parížskej univerzity a Lutherovho sympatizanta Nicolasa Copa.
O rok neskôr po vlne prenasledovania protestantov opúšťa Paríž a uchyľuje sa do Bazileja. Tu napísal a vydal svoje hlavné dielo Kresťanské inštitúcie, v ktorom vysvetľuje svoje učenie o poznávaní Písma a predurčení, ktoré mu prinieslo teologickú slávu aj odmietnutie.
Podľa Kalvína slobodnou vôľou disponuje iba Boh, osudy ľudí sú naopak už vopred rozhodnuté. Podobne ako ďalší reformátori odmietal uznať zvrchovanosť pápeža a cirkev považoval za skorumpovanú a heretickú. Študoval Bibliu v pôvodných jazykoch, aby obnovil pôvodný zmysel evanjelií.
Jeho tézy zaujali reformátorov v Ženeve, ktorí ho pozvali do mesta. Kalvín sa zúčastnil na politických bojoch o vplyv v meste, no jeho radikálne kázne ho priviedli opäť do exilu. V roku 1541 ho však Ženeva opäť povolá späť a Kalvín postupne preberá vládu nad mestom.
Po svojom príchode do Ženevy nechal uzákoniť cirkevné príkazy, ktoré organizovali život v meste. Ženeva sa stáva Novým Jeruzalemom, na čele s Kalvínom - monarchom a pastorom. Protestantskí učenci sa stávajú absolútnymi vládcami. V meste zatvorili pohostinstvá, žartovanie sa prísne trestalo a kalvínska morálka sa rýchle menila na inkvizičnú.
Najznámejšou obeťou 23 rokov trvajúceho kalvínskeho teroru sa stal jeho bývalý priateľ a neskôr oponent, známy lekár a humanistický filozof Michel Servet, ktorý sa do Ženevy uchýlil pred prenasledovaním v Paríži. Spoločne s ďalšími ľuďmi podozrievanými z bosoráctva ho upálili na jednom z námestí.
Kalvín dbal na prosperitu mesta a umožňoval, aby jeho občanom poskytovali pôžičky úrokované do výšky 5 percent. Podľa niektorých sociológov sa tak stáva zakladateľom moderného kapitalizmu. Zároveň pokračoval v intelektuálnej práci, ktorej veľká časť je obsiahnutá vo viac ako 4000 listoch adresovaných dôležitým Európanom doby.
V roku 1559 založil Kalvín ženevskú Akadémiu, ktorá sa stala centrom európskej protestantskej vzdelanosti. Spolu s akademickou prestížou získava "protestantský Rím" reputáciu jedného z najvýznamnejších dobových centier kníhtlače.
Kalvína dnes považujú mnohí historici za najdôležitejšieho teológa od čias Tomáša Akvinského, pretože svojím politicko-teologickým experimentom v Ženeve založil nový druh spoločnosti.
Kalvínova presbyterokracia - vláda duchovných, priniesla Ženeve prosperitu, slávu a uznanie. Samotný Kalvín však neuniesol váhu zodpovednosti za mesto a cirkev a umiera od vyčerpania a prepracovanosti.
Podľa vlastnej vôle ho pochovali na neznámom mieste, pretože sa obával pozemskej glorifikácie. Napriek tomu, že mnoho jeho odporcov ho považovalo za proroka temnoty, Kalvín sa stal zakladateľom modernej cirkvi, ktorá sa definitívne rozišla so stredovekými koncepciami náboženstva.
V pôvodnej verzii tohoto textu sme chybne uviedli, že Martin Luther ostal členom rímsko-katolíckej cirkvi až do svojej smrti, čo sa nezakladá na pravde, keďže bol exkomunikovaný pápežom 3. januára 1521. Chyba bola opravená 9.2.2007 o 14.30.
