 FOTO - ARCHÍV |
Ak sa opýtate priemerného Maďara, kto je najväčším maďarským básnikom, deväť z desiatich povie Sándor Petöfi. Okrem toho, že bol naozaj geniálnym básnikom, mu toto miesto vyniesol aj jeho krátky, nefalšovane romantický osud a vlastnými veršami predpovedaná tragická a záhadná smrť. Oboje sa navyše viaže k vrcholnému a tým aj veľmi mýtizovanému obdobiu maďarských dejín, k revolúcii v rokoch 1848 - 49. Básnik revolúcie Petöfi zmizol v jednej z jej posledných bitiek 31. júla 1849, pred 155 rokmi.
Petöfi sa narodil 1. januára 1823 ešte s rodinným menom Petrovic. Jeho matka Mária Hrúzová bola Slovenka. Jeho otec, dovtedy bohatý mäsiar, prišiel v roku 1838 o väčšinu majetku a Petöfi musel prerušiť štúdiá. Roky sa živil, ako mohol, pracoval v divadle, bol potulným hercom, domácim učiteľom a dal sa dokonca aj k armáde.
Prvé básnické úspechy slávi v lete 1842, na konci tohto roku publikuje prvú báseň pod menom Petöfi. Od roku 1844 pracuje ako redaktor kultúrnych novín a stáva sa známym a uznávaným básnikom. Jeho básne sa stále viac venujú aktuálnym politickým otázkam, angažuje sa v radikálnom proreformnom hnutí.
Nakoniec sa stal jednou z hlavných postáv revolúcie v marci 1848. Pre neskoršie generácie literátov, filmových režisérov, ale aj učiteľov základných škôl a ich žiačikov sa možno ešte viac ako Lajos Kossuth stal stelesnením revolúcie, slobody či vlastenectva.
Realita však bola trochu iná. Stal sa síce známym po celej krajine, jeho vplyv však rýchle klesal. Radikalizmom si získal veľa nepriateľov a jeho kandidatúra do Uhorského snemu sa skončila trápnou porážkou.
V roku 1848 sa vtedy 26-ročný Petöfi na vlastnú žiadosť pripojil k revolučnému vojsku bojujúcemu na území Sedmohradska, v dnešnom Rumunsku. Armádu viedol populárny poľský generál Józef Bem, hrdina poľského povstania z rokov 1830 - 31.
Aj vďaka básnikovmu nedostatočnému zmyslu pre vojenskú disciplínu bolo PetŚfiho vojenské účinkovanie plné konfliktov s nadriadenými a striedavými degradáciami a povýšeniami. Bem ho nakoniec vymenoval za majora a Petöfi si uniformu a šabľu hompáľajúcu sa mu na boku veľmi užíval. Bojov sa však našťastie až do poslednej chvíle nezúčastnil a revolúciu podporoval aj naďalej tak, ako mu to išlo najlepšie, čiže perom.
Vojenské úspechy revolučnej armády na jar roku 1849 vyľakali habsburský dvor natoľko, že o pomoc pri potlačení povstania požiadal ruského cára. Ten v júni 1849 vyslal do Uhorska zhruba 200-tisícovú armádu. Proti spojeným habsbursko-ruským silám už maďarská revolučná armáda nemohla obstáť.
Jedna z posledných a v podstate už beznádejných menších bitiek medzi povstaleckým vojskom a ruskou presilou sa odohrala pri dnešnom rumunskom meste Sighisoara. Napriek prehováraniu priateľov aj generála Bema osobne Petöfi odmietol včas opustiť bojové pole.
Uprostred bojovej vravy si zaznamenával verše do zápisníka, nemal zbraň a dokonca ani koňa, na ktorom by mohol utiecť. Jeden z tých, ktorí bitku prežili, lekár revolučnej armády, neskôr rozprával, že ho videl bežať po poľnej ceste a za ním sa hnali kozáci s napriahnutými kopijami.
Podľa maďarských historikov Petöfi v bitke padol a pochovali ho do jedného z mnohých masových hrobov. Priame svedectvo či doklad o jeho smrti však neexistuje a jeho telo sa tiež nenašlo. Okamžite sa preto začali objavovať fámy, že milovaný básnik prežil a iba sa skrýva, niekto sa s ním niekde stretol...
Podľa druhej verzie sa dostal do ruského zajatia a spolu s ďalšími ho odvliekli na Sibír. Seriózne dôkazy však chýbajú. V roku 1989 však "nadšenci" zorganizovali expedíciu na predpokladané miesto Petöfiho posledného pobytu. Na cintoríne v Barguzine pri Bajkalskom jazere slávnostne vykopali kostru, ktorú nimi prizvaný antropológ identifikoval ako Petöfiho.
Odborníci Maďarskej akadémie vied spolu s ruskými profesormi, naopak, kostru určili ako pozostatky ženy pravdepodobne burjatského pôvodu. K podobnému výsledku dospeli aj laboratóriá na DNA, ktoré kosti skúmali. Objavitelia sibírskeho Petöfiho však hovoria o medzinárodnom sprisahaní, ktorého cieľom je zabrániť zisteniu pravdy.
