Vtedajší ruský prezident skryl zrejme svoje pocity v alkohole. Málokomu to ušlo, keď sa snažil dirigovať vojenský orchester, ktorý v ten deň v Berlíne slávnostne vyhrával. Viac ako 500-tisíc sovietskych vojakov, dôstojníkov a ich rodinných príslušníkov opúšťalo takmer po piatich desaťročiach bývalé východné Nemecko. Vystúpenie Borisa Jeľcina malo pre mnohých rovnako trápnu príchuť ako príležitosť, pri ktorej sa zišli. Vojaci v Berlíne i Rusi doma mysleli na to isté: porazili sme fašizmus a teraz odchádzame ako porazení studenej vojny. Bolo to 31. augusta 1994, pred desiatimi rokmi.
Celkom inak to vyzeralo v roku 1945. Sovietska armáda oslobodila Berlín a mnohí ju oslavovali. Vojaci v sovietskych uniformách boli hrdinami, ktorí porazili Hitlerov nacizmus. Postupne sa počet sovietskych vojakov v Nemecku ustálil na čísle 380-tisíc mužov, čo bol takmer dvojnásobný počet vtedajšej armády Nemeckej demokratickej republiky.
Sovieti mali svoj hlavný stan 30 kilometrov južne od Berlína v meste Wünsdorf, na rovnakom mieste, kde mal počas vojny rezidenciu nemecký Wehrmacht. V západnom Nemecku bolo 400-tisíc cudzích vojakov, z toho viac ako polovica amerických.
Sovietski hrdinovia druhej svetovej vojny začali onedlho plniť úlohy, ktoré už mali s hrdinstvom pramálo spoločné. Tri roky po vojne asistovali pri 11-mesačnej blokáde Berlína, ktorou chcela sovietska moc vyhladovať ľudí v západnej časti mesta a donútiť západné mocnosti, aby sa zriekli svojich pozícií v Berlíne. V júni 1953 pomáhali potlačiť ľudové povstanie nemeckých robotníkov, ktoré dostalo do varu celú krajinu a zmarilo sny východných Nemcov o lepšej politickej i hospodárskej situácii. A v roku 1968 si odskočili do nespokojného Československa.
Prvýkrát do vnútorných záležitostí jedného zo svojich satelitov prestali zasahovať až na jeseň 1989. Vtedy ostali sedieť v kasárňach. To už bola éra Michaila Gorbačova a Brežnevova doktrína o obmedzovaní suverenity krajín východného bloku prestala platiť.
Po politických zmenách nemal už pobyt ruských vojsk politický zmysel, ekonomicky to bolo navyše neudržateľné. Podľa nemeckých médií ešte v roku 1991 poslala Moskva svojim vojskám do východného Nemecka 820 miliónov mariek, o rok neskôr už len 20 miliónov.
Vojaci si museli pomôcť, ako vedeli, aby sa uživili sami, a takmer každý vedel, že to nebolo vždy zákonnou cestou. Západné tajné služby korumpovali dôstojníkov, aby získali informácie o najnovšej ruskej vojenskej technike. A nemeckí radikáli využili príležitosť, ako sa ľahko a lacno dostať k ručným zbraniam. Na oplátku sa ruskí dôstojníci začali vyvážať v luxusných autách a fajčili nepreclené cigarety.
Krátko po znovuzjednotení Nemecka v roku 1990 sa oba štáty dohodli na odchode sovietskych vojsk. Posledný vojak mal územie východného Nemecka opustiť koncom augusta 1994. Pozemok s rozlohou 240-tisíc hektárov sa stal predmetom ostrých diskusií. Pôvodne mali Rusi zaplatiť za ekologické škody, ale to sa ukázalo ako nereálne a pozemok sa vrátil bez náhrad. Naopak Nemci sľúbili, že v Rusku budú financovať výstavbu 45-tisíc domov pre dôstojníkov, ktorí sa vrátia do vlasti.
Aj tak neboli spokojní všetci. Ruský vojenský historik Michail Boltunov v roku 1995 vo svojej knihe o odchode ruských vojsk napísal, že vyrovnanie nebolo spravodlivé. Ruská armáda podľa neho za päť desaťročí na nemeckom území vybudovala 777 posádkových miest, 20-tisíc bytov, zriadila tábory či vzdelávacie centrá. Jej majetok odhadol Boltunov na sedem až osem miliárd mariek, ekologické škody len na dve až tri miliardy.
V deň slávnostnej rozlúčky boli pocity viac ako 300-tisíc vojakov a 200-tisíc rodinných príslušníkov zmiešané. Hoci o niekoľko dní neskôr odchádzali aj vojaci zo západného Nemecka, ceremónia sa konala oddelene. To bolo pre mnohých v čase odzbrojovania, pádu Berlínskeho múra a konca studenej vojny nepochopiteľné. Ruská verejnosť to vnímala ako poníženie a neprávosť.
Aj nemecká verejná mienka bola rozdelená. Pre 77 percent západných Nemcov boli sovietski vojaci okupantmi. Pre viac ako polovicu východných Nemcov to boli naopak osloboditelia a partneri.
Desať rokov po odchode sa veci dostávajú do normálu. Nemecký Wünsdorf už premenil polovicu vojenských objektov na civilné a svoju vojenskú históriu odpratal do múzea. A mnoho sovietskych vojakov sa už necíti ukrivdených. Jeden z nich, ktorý sa rozhodol vrátiť a žiť v Nemecku, na internete napísal: Hovorí sa, že človek by sa mal vrátiť do miest, kde prežil mladosť. Ja som to spravil a neoľutoval som. Jeho deti majú v pasoch nemecké mesto narodenia a na vysvedčeniach pečiatku ruskej školy v Nemecku.
