 ILUSTRÁCIA - ARCHÍV |
Vo všetkých troch krajinách po sebe na tróne nasledovali úspešný otec a syn (v Uhorsku Karol Róbert a Ľudovít Veľký, v Čechách Jan Luxemburský a Karol IV., v Poľsku Vladislav Lokietek a Kazimír Veľký), za ktorých zažívali ich kráľovstvá vrcholný ekonomický aj mocenský rozmach. Nečudo, že išlo o krajiny vzájomne pospájané rôznymi spojenectvami aj nepriateľstvami rovnako ako príbuzenskými zväzkami ich vládnucich rodov. Jedným z najpamätnejších spojení bol nástup uhorskej princeznej Hedvigy (po poľsky Jadwigy) na poľský trón. Stalo sa tak 15. októbra 1384, pred 620 rokmi.
Hedviga sa narodila pravdepodobne v roku 1374 (možno 1371) ako mladšia dcéra uhorského panovníka Ľudovíta I. Veľkého, ktorý pochádzal z neapolskej vetvy francúzskeho rodu Anjuovcov, a jeho manželky Alžbety Bosnianskej.
Keď v roku 1370 zomrel Kazimír Veľký, posledný poľský kráľ z domáceho rodu Piastovcov, nastúpil na základe predchádzajúcich dohôd na poľský trón Ľudovít. Poľsko a Uhorsko utvorili personálnu úniu, voľné súštátie spojené iba osobou panovníka.
Únia však od začiatku veľmi nefungovala. Poliaci Ľudovítovi medzi iným vytýkali, že sa vo svojej druhej krajine skoro vôbec nezdržuje. Namiesto neho tam zo začiatku vládla jeho matka Alžbeta, ktorá síce pochádzala z rodu Piastovcov a bola Kazimírovou sestrou, aj v Krakove sa však obklopila uhorským dvorom a poradcami.
Ľudovít zomrel v roku 1382 bez mužského potomka, čo v oboch krajinách veľmi skomplikovalo otázku nástupníctva. Poľská šľachta nechcela ďalšieho panovníka na diaľku a odmietla, aby sa ich kráľovnou stala Ľudovítova staršia dcéra Mária, ktorá prevzala uhorský trón.
Kráľovná matka Alžbeta im ustúpila. Do Poľska poslala svoju mladšiu dcéru Hedvigu, ktorú v roku 1384 ešte ako dieťa korunovali na poľskú kráľovnú. Poľsko-uhorská únia sa tým i formálne rozpadla.
Na východ od Poľska vtedy už niekoľko desaťročí existovala nová regionálna veľmoc Litva. V roku 1240 zjednotil knieža Mindaugas pohanské litovské kmene a jeho nástupcovia postupne vytvorili obrovský voľne prepojený štátny útvar, ktorý siahal v dobe svojho najväčšieho rozmachu od Baltu až po Čierne more. Ku koncu 14. storočia dospeli Poliaci a Litovčania k názoru, že by bolo výhodnejšie, aby sa namiesto vzájomných bojov spojili proti spoločným nepriateľom - Rusom, Tatárom a Rádu nemeckých rytierov. Spečatením tohto spojenectva mal byť sobáš mladučkej kráľovnej Hedvigy a pohanského vládcu Litvy, veľkokniežaťa Jogaila (Jagiella).
Jagiella, zakladateľ nového poľského vládnuceho rodu Jagellovcov, sa dal roku 1383 pokrstiť a zaviazal sa pokresťančiť celý svoj národ. O rok neskôr sa oženil s Hedvigou, bol korunovaný poľským kráľom Vladislavom II. a vznikol poľsko-litovský štát s rozlohou skoro milión kilometrov štvorcových.
Podľa romantizujúcej tradície súhlasila Hedviga so sobášom s výrazne starším a z pohľadu vtedajších Stredoeurópanov barbarským Jagiellom až na naliehanie poľskej šľachty a brala to ako svoju povinnosť voči krajine. Sama vraj milovala habsburského vojvodu Viliama, ktorému bola v detstve zasľúbená.
Pri manželovi zostala väčšinou v pozadí, aj keď sa zúčastnila na niektorých diplomatických rokovaniach. Vynikala najmä podporou cirkvi a starosťou o chudobných. Časť svojho majetku venovala na obnovu činnosti krakovskej univerzity.
Zomrela pri pôrode prvého dieťaťa v roku 1399, pochovaná je na krakovskom hrade Wawel. V Poľsku ju ako sväticu uctievali už po jej smrti, oficiálne ju však svätorečil až pápež Ján Pavol II. v roku 1997.
Poľsko-litovský štát, pri ktorého zrode zohrala významnú, aj keď skôr pasívnu rolu aj Hedviga, bol zo začiatku tiež iba voľným spojením v personálnej únii. Litve aj naďalej prakticky vládla jej vlastná kniežacia dynastia, na čele ktorej vtedy stál Jagiellov brat Vitautas. Spojenectvo sa však osvedčilo, o čom sa na vlastnej koži trpko presvedčili nemeckí rytieri, ktorých porazilo poľsko-litovské vojsko v krutej bitke pri Grunwalde v roku 1410. V bitke sa podľa tradície v poľských službách zúčastnil aj český oddiel, ktorého členom bol neskorší husitský hajtman Jan Žižka.
