ých príbehov o otcoch svojich polovičiek. Mali tam svokra, čo sa rozplakal, keď počul kukučkové hodiny, chronického hráča kariet a Poláčkovho svokra. Ten sa narodil ako žid, ale pre to, že židia si museli na rozdiel od iných cirkví financovať svoju obec z vlastného vrecka, nechal sa pokrstiť. Práve takéto figúrky sa hojne vyskytujú aj v jeho literárnych dielach. Stredostavovskí, dobrosrdeční špekulanti, majitelia koloniálov s typickým jazykom asimilovaných českých židov. Poláček si postavil kariéru na tom, že o nich písal s nadhľadom a zmyslom pre humor. Jeho život sa však skončil najsmutnejšie, ako sa dá. Najprv v židovskej náboženskej obci spisoval inventár majetku tých, čo odišli do transportu. Potom na neho spolu s družkou nastúpil sám. Dnes uplynie 60 rokov odvtedy, čo zomrel v Osvienčime.
Rodina je základom štátu a otravy, hovorieval Poláček. Narážal tak na svoje nevydarené manželstvo, ktoré sa skončilo jeho milostnou aférou s prominentnou právničkou Vaňákovou. Rodina, v ktorej sa v roku 1892 v Rychnove nad Kněžnou narodil, tiež nebola ideálna. Matka mu zomrela pomerne skoro a otec sa druhýkrát oženil s oveľa mladšou ženou. Obchod s koloniálom Poláčkovi seniorovi niekoľkokrát skrachoval a jeho deti sa životom predierali len ťažko.
Platilo to aj o Karlovi. Nikdy nedokončil právnickú fakultu. Hovoril, že preto, lebo počas 1. svetovej vojny musel narukovať na ruský front, ale pravda bola zrejme taká, že štúdiu sa príliš nevenoval. Oveľa radšej bol doma v Rychnove a hral bábkové divadlo.
Po vojne sa začal živiť ako úradník. Keď však o miestnych pomeroch napísal ironickú poviedku Kolotoč, dostal výpoveď a pochopil, že štátne služby nie sú nič pre neho. Vtedy mu pomohli bratia Čapkovci, ktorí mu ponúkli miesto v satirickom časopise Nebojsa a neskôr v Lidových novinách. Tam pôsobil ako reportér, fejtonista a neskôr sa špecializoval na vtedy veľmi populárne súdničky.
S Čapkovcami ho nespájali len spoločné večierky, ale aj blízkosť k politickým názorom pražského Hradu. Patril k takzvaným pátečníkom, teda intelektuálom, ktorí sa stretávali u prezidenta Masaryka v jeho vinohradskej vile alebo v Lánoch. Neskôr Poláček politiku Hradu kritizoval a čoraz viac smeroval k ľavici.
Oveľa viac ako novinárstvo ho preslávili a živili jeho satirické romány a neskôr práca pre filmové štúdiá AB na Barrandove. K jeho najznámejším dielam patria román Muži v offside (sfilmovaný v hlavnej úlohe s Hugom Haasom), nedokončená pentalógia o rodine obchodníka Štědrého (najviac vyzdvihované je dielo Podzemní město), zbierky humoristických poviedok a židovských anekdot (Povídky izraelského vyznání), ale aj jeho posmrtne vydaný denník Se žlutou hvězdou či spomienky na detstvo Bylo nás pět, ktoré po revolúcii zažili comeback v podobe veľmi úspešného seriálu Českej televízie.
Poláček celý život trpel tým, že ho označovali za povrchného autora, ktorý spisuje žartovné príhody o svojich susedoch. Poláček vtedy kritikov označoval za svojich prirodzených nepriateľov. Neskôr však kritici priznali, že išlo o jedného z najvýznamnejších medzivojnových autorov.
V čase, keď sa Poláčkovi začalo ekonomicky dariť a jeho hviezda stúpala, prišiel Hitler. Z Poláčka sa stal "neárijský autor", čo znamenalo koniec publikovania a vstup do sveta občanov "druhej kategórie". Ešte sa mu v roku 1939 podarilo dostať do Anglicka jedinú dcéru Jiřinu, ktorú už nikdy neuvidel. Jemu samému sa to už nepodarilo.
V roku 1941 mu ešte vychádza román Hostinec u Kamenného mlýna, ktorý vyšiel pod menom ilustrátora Vladimíra Radu.
V roku 1943 sa dostal do Terezína a odtiaľ smeroval do Osvienčimu. 19. októbra ho zabili v plynovej komore. Z početnej rodiny Poláčkovcov a jeho manželky holokaust prežila len dcéra v Anglicku.
