Keď už v Sovietskom zväze nemal čo dosiahnuť a hrnuli sa mu ponuky zo zahraničia, začala sa druhá svetová vojna. Musel hrávať vojakom v tyle frontu, robotníkom v továrňach, kde sa vyrábali zbrane, čo neboli práve najideálnejšie miesta na rozvoj kariéry husľového virtuóza. David Oistrach, jeden z najznámejších interpretov klasickej hudby 20. storočia, však vydržal a po smrti Stalina mohli jeho nenapodobiteľnú hru vychutnávať poslucháči po celom svete. V nedeľu uplynie 30 rokov od smrti tohto fenomenálneho hudobníka.
Nenarodil sa v Moskve ani Petrohrade, čo boli vtedajšie centrá hudobného života v Rusku. Jeho otec však vášnivo miloval hudbu a zároveň ženu, ktorá bola sólistkou v opere malebného prímorského letoviska Odesa. A tak mal David Fjodorovič Oistrach svoju životnú dráhu síce predurčenú, len po nej musel putovať okľukami.
"Husle neodmysliteľne patria k mojim prvým spomienkam. Vlastne si neviem vybaviť samého seba ako malého chlapca bez drobných huslí, ktoré som dostal od rodičov," povedal západným novinárom na jednej z prvých tlačových konferencií v zahraničí. Kým však svet mohol začať obdivovať jeho umenie, musel odohrať množstvo tónov iba pre ruských poslucháčov.
Ako šesťročný začal v rodnej Odese brať prvé hodiny u učiteľa Pjotra Stoljarského. Bola to šťastná voľba, pretože namiesto nekonečného drilovania stupníc tento pán svojim žiakom dovoľoval slobodne rozvíjať vlastný štýl. Túto metódu neskôr Oistrach sám zužitkoval, keď sa stal pedagógom na konzervatóriu v Moskve. Študentov vždy povzbudzoval na vlastné riešenie technických problémov a len zriedka im predhrával, pretože nechcel, aby ho kopírovali. Hodiny tak boli rovnako inšpirujúce pre nich ako aj pre neho.
Stoljarský ho neskôr prijal do majstrovskej triedy na konzervatóriu a navrhol mu, aby začal verejne vystupovať. Od začiatku dvadsiatych rokov minulého storočia už mladý talent odušu koncertoval. Kým okolo zúrila občianska vojna, on si cibril husľovú techniku a tiež sa pripravoval na dobytie hlavného mesta - hudbou.
Ako dvadsaťšesťročný získal post profesora na moskovskom konzervatóriu. O rok neskôr už vyhral v celoštátnej husľovej súťaži a vzápätí mu len tesne uniklo prvenstvo v súboji huslistov vo Varšave. Keď však v roku 1937 prišiel do Bruselu na jednu z najprestížnejších súťaží huslistov na svete, už sa nenašiel nik, kto by mu dokázal konkurovať.
Vtedy Oistrach býval v Moskve, s manželkou Tamarou a synom Igorom. Na svojej strane mal tamojšie publikum i kritiku zhýčkanú najlepšími ruskými umelcami. Napriek veľkému záujmu zahraničných promotérov mu síce režim a krátko na to aj vojnové udalosti bránili jazdiť do sveta, no malo to aj svoje výhody. Spriatelil sa so skladateľmi Dmitrijom Šostakovičom, Sergejom Prokofievom a Aramom Chačaturjanom, ktorých diela pravidelne hrával, nahrával a mnohé z nich by bez neho možno vôbec nevznikli.
Keď sa objavil na pódiu, elektrizoval obecenstvo fenomenálnou technikou. Dokázal chrliť kaskády robustných tónov v kadencii Brahmsovho koncertu rovnako ako bravúrne stvárniť jemné lyrické pianissimá v Prokofievovej sonáte.
Dobové recenzie jeho koncertov prekypujú slovami bezhraničnej chvály a zmienkami o "veľkom zvuku", v úctyhodnom katalógu jeho nahrávok sa prakticky nedá nájsť ani jeden titul s priemernou či slabou interpretáciou.
Po skončení druhej svetovej vojny komunisti pochopili propagandistický význam domácich hviezd klasickej hudby a pravidelne ich začali posielať na zahraničné turné. A tak sa konečne dočkal aj Oistrach. V roku 1953 hral nadšeným Parížanom, o rok neskôr sa stal jeho koncert v Londýne senzáciou sezóny a čoskoro si podmanil aj Ameriku.
Slávu mena Oistrach čoskoro rozšíril aj jeho syn Igor, ktorý sa tiež rozhodol stať huslistom. Jeho otec medzitým v sebe objavil vášeň pre dirigovanie a začal sa jej od roku 1962 intenzívne a úspešne venovať. Projekt naštudovania významných operných diel, ktorý spomenul v jednom z rozhovorov však už zrealizovať nestihol. David Oistrach zomrel 24. októbra na infarkt v Amsterdame, kde si bol zadirigovať a zahrať Brahmsa.
