 Hitler vstúpil víťazoslavne do Sárska 1. marca 1935. FOTO - ARCHÍV |
Za posledných 200 rokov zmenilo Sársko svoju národnosť osemkrát. Územie na francúzsko-nemeckom pomedzí hádzali dejiny raz na jednu, raz na druhú stranu. Oblasť pomenovaná podľa rieky Sáry mala niekoľko pánov - v desiatom storočí patrila k rímsko-nemeckej ríši, v šestnástom k Lotrinsku, v osemnástom ho Napoleon pripojil k Francúzsku, aby sa v devätnástom vrátilo k Prusku a neskôr k Nemeckému cisárstvu. Pre mocipánov bolo Sársko príliš cenné - ťažilo sa tu uhlie a darilo sa priemyslu. No zakaždým, keď sa mali rozhodnúť samotní Sárčania, bola odpoveď jednoznačná. Sme Nemci a chceme patriť k Nemecku. Prvýkrát to vyslovili v referende 13. januára 1935, pred 70. rokmi.
Vlastným pánom sa Sársko stalo až 10. januára 1920. Vtedy do platnosti vstúpil článok 49. Versaillskej zmluvy. Oficiálne to bola samostatná krajina, ale politicky pod správou Spoločnosti národov a ekonomicky pod vplyvom Francúzska. To si totiž vo Versailles vymohlo uhoľné bane a železnice, najväčšie sárske bohatstvo ako odškodné za vojnové škody. Sárčania dostali čas 15 rokov, aby sa v referende rozhodli, kam chcú patriť.
Z čisto ekonomického pohľadu francúzske opraty Sársku svedčili. Vytvorením akejsi colnej únie sa miestna ekonomika preorientovala z nemeckého na francúzsky trh a prechod na francúzsky frank od júna 1923 ušetril Sárčanom tvrdé sociálne vplyvy, ktoré po hyperinflácii prežilo Nemecko.
Vplyv Francúzska v politike, hospodárstve i kultúre však väčšina miestnych vnímala ako provokáciu. Dávno pred referendom v roku 1935 si tak zodpovedali otázku, kam patria. A až do nástupu Adolfa Hitlera k moci v tom mali jasno. Cítili sa Nemcami a chceli patriť ku svojej skutočnej vlasti.
Rozdelil ich až nový ríšsky kancelár, ktorý sa v roku 1933 dostal k moci. Na jednej strane barikády sa zhŕkli vyhlásení antifašisti, ktorí chceli zachovať súčasný stav krajiny až do chvíle, kým sa nepodarí poraziť nacistický režim. Až potom chceli rozhodovať o príslušnosti Sárska. V lete 1934 preto vytvorili Jednotný front, kam patrili aj sociálni demokrati, komunisti a časť katolíkov. Všetci dúfali, že sa im na rieke Sáre ako prvým podarí poraziť Hitlera.
Proti nim stáli tí, ktorí chceli pripojenie k Nemecku už za Hitlerovej vlády. Z veľkej časti ich podporovala cirkev, ktorá zdôrazňovala lásku k vlasti, iní celkom otvorene nechceli prepásť rozkvet nového Nemecka. Vytvorili Nemecký front, ktorý ľudí presviedčal, aby hlasovali za Nemecko. Kto nechcel, bol zradca.
Výsledok bol zdrvujúci. Viac ako 90 percent Sárčanov rozhodlo o pripojení k Nemecku. Adolf Hitler slávil svoj prvý zahraničnopolitický úspech a slobodné rozhodnutie Sárska náležite politicky využil na vlastnú reklamu.
Kým tretia ríša, ktorá oficiálne prebrala správu nad Sárskom 1. marca 1935, slávila úspech, pre mnohých obyvateľov Sárska sa začala nočná mora. Bezprostredne po zverejnení výsledkov referenda emigrovalo asi osemtisíc ľudí. Mnohí z nich však neutiekli úplne. Skončili vo väzení, keď Hitler neskôr obsadil Francúzsko.
Tí, ktorí mali viac šťastia, sa počas druhej svetovej vojny postavili proti Hitlerovi. Vrelo to aj vnútri Sárska - nespokojní boli sociálni demokrati, komunisti i odbory. Po poklese miezd a zvýšení daní vstúpili začiatkom roku 1937 do štrajku tí, ktorí často prechádzali cez hranice. Cítili sa poškodení nevýhodnými pravidlami ríše pri výmene devíz.
Tisíce Sárčanov tak okúsilo praktiky gestapa, stovky sa dostali do koncentračných táborov a nikdy sa už nevrátili späť. Vo februári 1937 popravili prvých antifašistov.
Len Židia to mali na tomto území o čosi ľahšie, prenasledovanie sa tu začalo neskôr než v iných častiach krajiny. Židov zo Sárska chránili až do roku 1936 medzinárodné garancie, no krištáľová noc z 9. na 10. novembra už Sársko neobišla: aj tu fašisti podpálili synagógy, Židov odvliekli do koncentračných táborov a plienili ich domy.
Po druhej svetovej vojne začalo Sársko svoj vlastný boj od začiatku. Stalo sa súčasťou francúzskej okupačnej zóny a Paríž sa desať rokov snažil pripútať si výnosný štát politicky i ekonomicky. V roku 1955 Sárčania rozhodovali o svojej budúcnosti v referende druhýkrát - a definitívne. Stali sa súčasťou západného Nemecka ako jedna z najmenších spolkových krajín.
Stalo sa tak na základe článku 23 základného zákona Spolkovej republiky Nemecko, čo bol dôležitý precedens pre neskoršie pripojenie komunistickej NDR.
