Spolu s talianskym tenoristom Enricom Carusom tvorili nesmrteľnú spevácku dvojicu z prvej polovice 20. storočia, ktorá mala mnoho spoločného. Hoci stvárnili zamilované dvojice v mnohých operách, ponuku na sobáš od svojho kolegu odmietla, pretože ako pravá vlastenka túžila po živote v rodnej krajine. Ema Destinnová, jedna z najvýraznejších osobností moderných českých dejín, zomrela 28. januára 1930, presne pred 75 rokmi.
Pochádzala z rodiny bohatého umeleckého mecenáša Emila Kittla, ktorá bola vážená v pražskej vlasteneckej spoločnosti a všemožne ju podporovala. Talent zdedila po matke, ktorá účinkovala v parížskej opere a umelecké meno po svojej učiteľke spevu Marii Löwe-Destinnovej. Tieto dve osoby zároveň určili jej životnú dráhu, pretože ako dieťa mala všestranné nadanie, o čom svedčí úspech jej literárneho talentu, ktorý oprášila na sklonku života.
Vždy si robila veci tvrdohlavo po svojom. Keď ako začínajúca speváčka neuspela v konkurzoch do pražského Národného divadla a v Drážďanoch, nevešala hlavu a skúsila šťastie v Berlíne. Angažmán v tamojšej opere premenila na odrazový mostík do veľkého sveta. Ako dvadsaťročná sa stala jej prvou sopranistkou, z množstvo postáv tu napríklad naštudovala v svetovej premiére Straussovu Salome.
Povesť o veľkom talente sa rýchlo šírila a promotéri najväčších scén sa čoskoro začali predháňať s ponukami. V máji 1904 sa ako dvadsaťpäťročná postavila na javisko kráľovskej opery v Londýne. Postava Dony Anny v Mozartovej opere Don Giovanni jej bola osudová - jej partnerom tu bol po prvýkrát Talian Enrico Caruso. Zrodilo sa legendárne duo, ktorému tlieskali dlhé roky diváci na celom svete.
Obaja boli veľkí vlastenci a spievali piesne "svojich" skladateľov vždy, keď sa dalo. Pri oboch sa mnohí hudobní kritici zhodli, že podobná dvojica neexistuje a už nikdy nebude. Obaja zažili okamihy frenetického úspechu i krutých sklamaní a dnes patria medzi najvýraznejšie postavy v dejinách svojich krajín. Len láska im zostala súdená iba na javisku. Caruso ponuku na sobáš myslel úprimne, no tvrdí sa, že aj vlastenectvo Destinnovej bolo jedným z dôvodov, že z manželstva nakoniec nič nebolo. To im však nezabránilo triumfovať na pôde Metropolitnej opery v New Yorku, ktorá bola vrcholom ich dlhoročnej spolupráce.
V Amerike mala Destinnová rozprávkové honoráre a masy obdivovateľov. Práve ona presadila zaradenie Smetanovej Predanej nevesty, z ktorej sa stal hit sezóny. Keď vypukla prvá svetová vojna, napriek odhováraniu kolegov z branže, sa rozhodla vrátiť do vlasti.
Za dodnes nevyjasnenú špionážnu aféru ju však internovali v domácom väzení na jej súkromnom zámku v Stráži nad Nežárkou. Na pódium sa vrátila až v poslednom roku vojny. Prepásaná červenobielou stuhou v prepchatých sálach nôtila spoluobčanom slávne árie a vystúpenia za búrlivých ovácií končila piesňou Kde domov můj.
Napriek tomu však v Národnom divadle v Prahe po celý život iba hosťovala, nikdy jej neponúkli miesto primadony. Keď dovŕšila päťdesiatku, vyhlásila: "Najstrašnejšie je vidieť starú ženu na javisku," a prestala koncertovať. So svetovým operným svetom, ktorý by sa jej nepochybne ešte niekoľko rokov mohol koriť, sa rozlúčila vystúpením v londýnskej Queen's Hall v októbri 1928.
Destinnová sa utiahla do svojho vidieckeho sídla, kam sa dlhé roky predtým zvykla vracať. Spravovať zámok s mlynom, lesmi, rybníkom a pivovarom však bolo nad jej sily - trovilo to veľa peňazí i energie, o ktoré sa už nemala s kým deliť. Navyše čoskoro začala mať aj zdravotné problémy s krčnou chrbticou. Jej význam národ docenil až po smrti. Pochovali ju medzi najväčšími českými osobnosťami na vyšehradskom Slavíne.
Zložité osudy slávnej speváčky sa pokúsil ukázať režisér Jiří Krejčík vo filme Božská Ema, ktorý nakrútil v roku 1979. Hlavnú úlohu tu bravúrne stvárnila Božidara Turzonovová, pre ktorú to bola jedna z jej najvýraznejších postáv vôbec. Snímka, v ktorej defiluje plejáda najväčších dobových hereckých hviezd z Československa, bola dlhé roky chápaná ako jeden zo symbolov boja proti útlaku totalitného režimu.
