V zlatých šesťdesiatych rokoch si Jan Lopatka dovolil siahnuť na ikony vtedajšej českej beletrie. A to práve v čase ich najväčšej domácej slávy, keď každá kniha Kunderu, Párala či Hrabala bola bestsellerom a čitateľská verejnosť i väčšina jeho kolegov - literárnych kritikov ich považovala za synonymum "odvážnej" tvorby. Hoci si svojimi nekonformnými až kacírskymi názormi vyslúžil povesť kritika, vyžívajúceho sa v krutých a odsudzujúcich recenziách, Lopatka po nich neprahol. Naopak, prial si, aby literárne dielo bolo vydarené, "smolou" však bolo, že vynikal šiestym zmyslom pre podvod. Ako povedal Egon Bondy, stal sa tak vlastne kritikom, ochraňujúcim česť umenia pred autormi, ktorí ho svojím dielom zneucťovali. Jan Lopatka by mal včera 65 rokov.
Obľuboval pojem špeciálna funkcia literatúry, myslel tým tvorbu, ktorá podľa neho "vyzerá ako literatúra s funkciou svedčiť o dobe a prostredí". Ilustroval to napríklad na slávnom Kunderovom románe Žart: "Predstavuje zásobáreň námetov na konverzáciu, ironický šarm, aforizmy, atraktívne formulácie, vysvetľovanie doby, ktoré akoby bolo ešte o sekundu vpredu, ale aj gýčové prvky - všetko vďačné predpoklady na hltavé čítanie." No práve preto, že "Kundera je premiant, je lepší než celý rad ostatných tvorcov, je jeho pád do profánnosti oveľa očividnejší, exemplárnejší."
Pamätné je Lopatkovo vystúpenie na literárnom večere v pražskej Redute, kde najskôr prečítal niektoré Hrabalove texty z rukopisu a potom ich nekompromisne porovnal s tým, čo sa po zásahoch vydavateľov a ústupkoch autora objavilo v knihách.
Ako takéto spochybňovanie kultúrnych idolov mohlo mladému kritikovi vôbec prejsť? Tolerancia (či veľkorysosť?) slávnych a velebených spisovateľov mala určite korene v dobovej atmosfére politického odmäku, pričom, samozrejme, Lopatka vo všeobecnosti nebol prijímaný s nadšením.
Jeho recenzie sa považovali za okrajový a menšinový názor podivína, ktorý chce alebo vie pochváliť len tvorbu rôznych kurióznych outsiderov - to bol jeho obľúbený svet, písanie, ktoré ignorovalo dobový vkus a riadilo sa len svojou vnútornou nevyhnutnosťou.
Lopatka v tom čase pôsobil v časopise Tvář, na platforme tohto kultúrneho fenoménu šesťdesiatych rokov sa zišli osobnosti ako Havel, Doležal, Němec, Hejda či Wernisch. Ich spoločná cesta pokračovala aj po nástupe normalizáce, len Tvář a ďalšie zlikvidované periodiká vystriedal samizdat a exilové vydavateľstvá. Posledným oficiálnym Lopatkovým činom bola príprava českého čísla Slovenských pohľadov v roku 1970, kam umiestnil už zakázaných autorov.
O pár rokov neskôr začal redigovať samizdatovú edíciu Expedice, stál pri zrode ineditného periodika Kritický sborník, edične pripravil vydanie Bondyho diel či Havlove Dopisy Olze, sám je autorom kníh Předpoklady tvorby a Radiojournal v ko(s)mickém věku a spoluautorom Slovníka českých spisovatelů.
"Posledné štyri roky mi priniesli viac precítených a milých stretnutí než ktorékoľvek predchádzajúce obdobia," napísal začiatkom osemdesiatych rokov do kroniky signatárov Charty 77, ktorú podpísal medzi prvými.
K tým stretnutiam iste patrili aj tie, na ktoré po Lopatkovej predčasnej dobrovoľnej smrti v roku 1993 spomínali v Revolver Revue jeho mnohí priatelia. Bohumil Doležal tvrdí, že nepozná lepšiu definíciu marxizmu, než Lopatkovu parafrázu výroku klasika: "Filozofi doteraz svet len vysvetľovali, je však treba ho zničiť."
Bondy zasa vďačí Lopatkovi za zmenu svojho názoru na literárnu kritiku, čo je však skôr vyznaním a poctou: "Dokázal nepretržite hovoriť o všemožných veciach, ale keď prišla reč na vážne estetické otázky, zrazu bol neobratný a koktal. To ma len utvrdzovalo v presvedčení, že literárna kritika je blábol a iba parazituje na skutočnej umeleckej tvorbe. Až časom som zistil, že jeho koktanie je sprievodným znakom špecifickej úcty pred vážnou témou, akási intelektuálna cudnosť. Lopatka aj pred ‚najblbším' dielom cítil etickú zodpovednosť. On ma presvedčil, že aj kritika je tvorivý akt."
