Imperator Caesar Marcus Aurelius Antonius Augustus - tak znel plný titul rímskeho cisára z dynastie Antoniovcov, ktorý vládol obrovskej ríši v rokoch 161 až 180 n. l. a dokázal ju udržať - najmä vojensky. Jeho nástupcom sa to už tak nedarilo a rímske impérium začalo postupne upadať. Marcus Aurelius zomrel zrejme na mor 17. marca 180 vo Vindobone (dnešná Viedeň) v závere dlhoročnej výpravy proti Markomanom a Kvádom. Bolo to pred 1825 rokmi.
Marcus Aurelius bol adoptívnym synom cisára Antonia Pia, ktorý sa často v literatúre nespomína, lebo neviedol veľké vojny, ale len lokálne konflikty a snažil sa o rozkvet ríše. Vybrať si nástupcu znamenalo preňho nájsť medzi príbuznými schopného človeka a adoptovať ho.
Pius mal šťastnú ruku - Marcus Aurelius spravil pre Rím maximum z toho, čo urobiť mohol. Zabrániť postupnému rozkladu sa však nedalo - ríša mala zenit za sebou. Nástupca Marca Aurelia navyše už nebol šťastnou voľbou. Imperátor vybral vlastného syna Commoda, ktorý nemal jeho schopnosti, ani jeho mravnú veľkosť.
Ako cisár musel Marcus Aurelius hneď na začiatku svojej vlády viesť obranné vojny v Ázii na území Mezopotámie proti Partom. Rimania Partov nikdy nedokázali poraziť, ani jemu sa to nepodarilo, keď jeho armádu zdecimoval mor. Uzavrel preto prímerie a snažil sa aj na tejto hranici ríše vybudovať systém obranných valov, ktoré mali zabrániť partskému vpádu.
Limes Romanus - obranné opevnenia na Dunaji - zas nevládali odolávať vpádom germánskych kmeňov Markomanov a Kvádov a cisár bol nútený niekoľkokrát stiahnuť armády z iných území a brániť severnú hranicu.
Veľké základne mali Rimania vo Vindobone a Carnunte, ale pri výpadoch na barbarské územie vybudovali aj predsunuté opevnenia ako Laugaritio pri Trenčíne, kde dodnes dokumentuje tieto udalosti ich nápis na trenčianskej skale.
Ambície Marca Aurelia venovať sa vnútorným a hospodárskym problémom ríše sa pre vojny nenaplnili. Hospodársky rozkvet ríše chcel zabezpečiť investíciami a stavebnou činnosťou a z týchto plánov veľa neuskutočnil. Opevnenia na Dunaji - na Devíne, v Stupave, Bratislave, Iži, Štúrove či v Chľape - však ukazujú, že hoci boli len vojenského charakteru, Rimania stavali veľkolepo a technicky dokonale. Aj pevnosti mali napríklad niečo ako ústredné kúrenie a kúpele - pre Rimanov to bola samozrejmosť.
"Nech sa ocitnete v Ríme, hocikde ste vždy v centre, lebo nemáme nijaké hranice, pohlcujeme ďalšie a ďalšie okolité štáty," hovorí senátor Marullus v dráme Židovská vojna. Rím bol vtedy naozaj skutočným stredom vtedy známeho sveta - politickým, hospodárskym a kultúrnym. Marcus Aurelius aj po sto rokoch dokázal tento celok udržať.
Provinciám ponechal určitú voľnosť, ak sa nebúrili, lebo ani technicky nebolo možné o všetkom rozhodovať v centre. Armádu zas bolo treba udržať pri obrane ríše jednotnú a rýchlo likvidovať vzbury aj v jej vlastných radoch.
Ešte rôznorodejší bol tento celok kultúrne. Rím budoval v provinciách vlastné stavby, ale ponechával aj domáce a neničil tradíciu. Rímska civilizácia stála na jednote a rôznosti. Antoniovci a najmä Marcus Aurelius iné kultúry hlboko rešpektovali a cieľavedome sa starali o ich zveľaďovanie. Za Marca Aurelia prežívala rozkvet aj písomná kultúra. Sám cisár bol aj spisovateľom a filozofom. Jeho názorovým a myšlienkovým vzorom boli stoici a najmä Seneca.
Hoci stoicizmus v jeho období nemal takú filozofickú silu ako predtým, sám cisár sa snažil vyjadriť názory nielen písomne, ale aj svojimi životnými postojmi. Stoicizmus zdôrazňuje racionálny prístup k životu a mravné cnosti. Marcus Aurelius vykonal činy, ktoré sa niekomu zdajú nehumánne - napríklad popravy vzbúrených Germánov - vychádzal však z princípu "konám tak, lebo musím", aj keď osobne sa mu čin priečil.
Hoci bol cisárom, mal ďaleko k tomu, aby svoje názory niekomu vnucoval. Osobne by si bol radšej vybral život filozofa ako vojvodcu. Vedel, že všetko ľudské je "dym" a že "všetko podlieha zmene".
Jeho dielo Hovory k sebe samému je dostatočne známe (v slovenčine vyšlo pod názvom Myšlienky k sebe samému v roku 1976). Pre naše územie je zaujímavé aj tým, že Marcus Aurelius napísal: "Písané v krajine Kvádov nad Grannou (Hronom)." Cisár superveľmoci sediaci na brehu Hrona a uvažujúci o zmysle života je skutočnosťou, ktorá sa na našom území odohrala takmer pred dvetisíc rokmi.
