 FOTO |
Len málo životopisov historických postáv by prinieslo dnešným vládcom toľko poučenia, ako osud cára Borisa Godunova. Napriek tomu, že mal aj veľa kladných vlastností, tá, ktorá je dodnes najčastejšie citovaná v súvislosti s jeho menom, je vlastná i väčšine jeho súčasníkov - bezhraničná túžba po moci. Cár Boris Godunov zomrel 13. apríla 1605, pred 400 rokmi.
Cár Boris mal päťdesiattri a bol vyčerpaný. Vládnutie mu neprinieslo zďaleka toľko slasti, ako si myslel. Muž, ktorého trápila nepredstaviteľnými bolesťami dna a ktorý sa pasoval s ťažkými depresiami, obedoval v ten aprílový deň s nečakanou chuťou. Urobilo sa mu lepšie. Vyliezol na obľúbenú vežu, z ktorej pozoroval Moskvu. Dostal závrat, z posledných síl zišiel do svojich komnát. Spadol a váľal sa vo vlastnej krvi, ktorá mu tiekla z nosa a uší. V polovedomí chroptiacim hlasom stihol zašepkať, že ruským cárom bude jeho syn. Potom skonal.
Tmavá tvár znetvorená kŕčmi neveštila Rusku nič dobré. Ani niekoľko minút pred smrťou nedokázal myslieť na nič iné než na moc. Bola to štátnická zodpovednosť alebo choroba?
Azda najabsurdnejšie je, že počas 18 rokov, keď mal Boris Godunov Rusko v rukách, patrí medzi jeho najúspešnejšie to obdobie, keď oficiálne cárom nebol. Nenávisť si vyslúžil až vtedy, keď sa patologicky zamiloval do trónu a zároveň ho, ako sa to stalo neskôr mnohým, posadol paranoidný strach, že ho oň chcú všetci pripraviť.
Godunov, ktorého predkovia boli Tatári, nepochádzal z rodu, ktorý by mohol dávať Rusku panovníkov. Stal sa cárom vďaka tomu, že jeho predchodca cár Ivan Hrozný jedného svojho nasledovníka, syna Ivana, ubil žezlom, druhý, syn Fjodor, bol neschopný, tupo sa usmievajúci mladík a tretí syn Dmitrij bol ešte dieťa.
Namiesto Fjodora spravoval Rusko 14 rokov práve Boris. A riadil ho dobre. Postupne sa však viac opájal mocou ako vínom. Nechal zavraždiť najmladšieho cároviča Dmitrija, i keď to malo vyzerať, že si osemročný chlapec pri záchvate epilepsie sám takmer odrezal hlavu.
Keď v roku 1598 zomrel bezdetný cár Fjodor, Boris smútil a tváril sa, že ho trón nezaujíma. Balamutil svojich poddaných so slzami v očiach, aby sa potom nechal prehovoriť. "Boh je mi svedkom, že v mojom cárstve nezostane chudobný človek," vypúšťal z úst Godunov a môže tak byť považovaný za zakladateľa ruského politického populizmu.
Začiatkom 17. storočia spôsobili strašné dažde, neúroda, mrazy a potom zasa sucho v celej krajine hladomor. Godunov likviduje svojich nepriateľov, medzitým mu jeho poddaní po desaťtisícoch zomierajú preto, že už zjedli všetky mačky a psov. Cár už márne otváral svoje sýpky. V krajine sa kradne a vraždí, nastáva rozvrat - smuta je to slávne ruské slovo, ktoré charakterizuje toto obdobie.
Práve vtedy sa v Poľsku objavuje Lžidimitrij I., ktorý tvrdí, že to on je cárovič Dmitrij, ktorého mali zavraždiť, ale namiesto neho vraj prebodli iné dieťa. Cára sa zmocňuje paranoická hrôza, vytvára šialenú sieť udavačov, prenasleduje urodzené rody a v noci sa budí, pretože má pocit, že ho chce zahrdúsiť vlastná stráž.
Hladné obyvateľstvo je presvedčené, že Boh trestá Godunova za jeho hriechy. Nikomu neprekážalo, že Lžidimitrij, muž bez fúzov s každou rukou inak dlhou a dvoma bradavicami na nose, je zjavne podvodník.
Boris Godunov sa svojho zvrhnutia nedožil. Už nevidí, ako jeho dcéru Xéniu, symbol ruskej ženskej krásy a vzdelanosti, opakovane znásilňovali a jeho syna Fjodora zaškrtili.
Existuje veľa hodnotení cára Borisa. Nikto mu však neuprie, že vymanil ruskú pravoslávnu cirkev zo závislosti od Konštantinopolu, uzavrel prímerie s Poľskom, "večný" mier so Švédskom, znovu získal Fínsky záliv a pokračoval v dobývaní Sibíri. Expanzia do vzdialených končín však spôsobila to, čím je choré Rusko dodnes. Krajina sa stávala príliš rozľahlou a z jedného centra sa nedala riadiť.
Dal odliať i nešťastný Cár - zvon, ktorý nikdy nezvonil, opakovane padal z drevenej konštrukcie, až pochopili, že na zvonenie asi nie je určený. Vystavili ho i s ulomeným kúskom. Je symbolom rozpornej vlády Borisa Godunova, ktorý mal veľkolepé plány, často podopreté dobrými úmyslami, ale realizácia pokrivkávala za snami.
Bol prvým ruským vládcom, ktorý sa snažil otvoriť krajinu Európe. Poslal prvých 18 šľachticov na európske školy, ale domov sa nevrátil ani jeden. Pri pohľade na rozdiel medzi ruskou a európskou realitou už vtedy zvolili život v tej príjemnejšej časti sveta.
Autor: agentúra Epicentrum pre SME
