Jeho éra sa začala nevýrazne a nikto neveril, že sa pri moci udrží dlhšie ako niekoľko mesiacov. Koaličného partnera nenašiel a všetci dúfali, že menšinový kabinet, ktorý povedie, bude prvý a posledný v jeho politickom živote. Bruna Kreiského ale podcenili. Ostal pri moci 13 rokov a viedol štyri vlády. Rakúsko prežívalo zlaté časy blahobytu. Keď po voľbách v roku 1983 prenechal zostavenie vlády svojmu nástupcovi Fredovi Sinowatzovi, nechával mu stranu, ktorá prišla o väčšinu, ale stále bola najsilnejším politickým subjektom. Bruno Kreisky sa stal rakúskym kancelárom 21. apríla 1970.
Voľby v roku 1970 nemali jednoznačného víťaza. Sociálni demokrati síce prvýkrát porazili ľudovcov, ktorí ovládali krajinu od konca druhej svetovej vojny, no do vlády potrebovali koaličného partnera. S ľudovcami rátať nemohli, tí neboli ochotní hrať druhé husle a vyčkávali, kým sa v tom socialisti utopia. Slobodní, vtedy jediná opozícia voči dvom veľkým stranám, si zase na vládu netrúfali.
Bruno Kreisky ale nebol zvyknutý vzdávať sa. Zabezpečil si tichú podporu slobodných a reči o politickej nestabilite úspešne odvrátil ekonomickými opatreniami, ktoré v krajine odvrátili sociálne nepokoje.
Vyslúžil si rešpekt, ktorý už o rok a pol neskôr bez problémov zúročil v predčasných voľbách, ktoré sám vypísal. Sociálni demokrati vyhrali so ziskom 50,4 percenta hlasov a koaličného partnera už hľadať nemuseli.
Politickí súperi Kreiského podcenili. Ukázal sa ako charizmatický politik a skvelý rečník. Stranu celkom ovládol a zo socialistov na pár rokov urobil príkladných liberálov. Reformy, ktoré vtedy urobil, boli na rakúske pomery bezkonkurenčné. Zreformoval právny systém, vysoké školstvo i sociálnu oblasť.
Krajina prežívala zlaté časy: 40-hodinový pracovný čas, štvortýždňová dovolenka, zadarmo doprava a učebnice pre školákov. Rakúsko začali dávať v Európe za vzor.
Na čele krajiny bol politik s bezchybnou minulosťou. K sociálnej demokracii sa pridal už ako 15-ročný a za svoje politické presvedčenie roky tvrdo pykal. Ešte aj medicínu vymenil za právo, keď mu povedali, že "strana potrebuje právnikov".
Hrozbu fašizmu rozpoznal rýchlo a odhodlane proti nej bojoval. Pred autoritatívnym Engelbertom Dollfussom musel v roku 1934 utiecť do vtedajšieho Československa. V Čechách potom ilegálne vydával časopis, ktorý tajne pašoval do Rakúska. O rok neskôr ho zatkli a po roku a pol vo vyšetrovacej väzbe ho odsúdili na rok za vlastizradu.
Po prepustení pokračoval v práci ilegálne. 14. marca 1938 po vstupe nemeckých jednotiek do Rakúska sa v jeho byte objavilo gestapo. Nenašli ho, pretože mladý Kreisky bol práve na Viedenskej univerzite a skladal poslednú skúšku. Zatkli ho o deň neskôr a dali mu na výber: alebo väzenie alebo exil. Kreisky ušiel do Švédska a trvalo dlhých trinásť rokov, kým sa vrátil domov.
Kreisky bol žid a už to, že sa stal premiérom bolo veľkým úspechom pre krajinu, ktorá sa ani 25 rokov po druhej svetovej vojne nezbavila antisemitizmu. No ani Kreisky Rakúšanom nepomohol vyrovnať sa s vlastnou minulosťou. Naopak.
Do vlády vzal štyroch ministrov s nacistickou minulosťou. Sám neobvykle ostro vystupoval proti Izraelu a niekoľkokrát urazil aj slávneho lovca nacistov Simona Wiesenthala, keď ho označil za agenta gestapa. Až v roku 2000 našla jeho materská strana odvahu priznať si, že Kreiského vyjadrenia považuje za "nespravodlivé a neprijateľné".
Kreisky nebol úspešný len na domácej pôde. Krajinu zviditeľnil aj v zahraničnej politike, ktorú ako okupovaný štát nepoznala. Prekročil tieň malého štátu, ktorý sa zaoberá len vlastnými záujmami a snažil sa riešiť problémy sveta: hlavne na Blízkom východe a v dialógu medzi Východom a Západom, čo prinieslo Rakúsku autoritu. Veľa urobil aj pre Československo, ktoré ho kedysi prichýlilo.
Mal priateľský vzťah s Alexandrom Dubčekom, hoci príliš neveril v socializmus s ľudskou tvárou. Ale boj za demokraciu u nás podporoval. Rakúsko prijalo za jeho éry nemálo politických emigrantov, medzi nimi aj signatárov Charty 77.
Ku koncu svojho života sa so stranou rozišiel. Vrátil aj titul čestného predsedu, pretože jej nevedel odpustiť, že prenechala ministerstvo zahraničných vecí ľudovcom. Strana sa však s Kreiským nerozišla. Dodnes sa ním pýši ako s najúspešnejším sociálnodemokratickým kancelárom a štátnikom, ktorého by dnes tak potrebovala.
