ého autora intrigujúceho voči geniálnemu Mozartovi. Skutočnosť bola výrazne odlišná, no Antonio Salieri s fámami musel bojovať už počas života. Muža, ktorý Mozarta nezabil, smrť zastihla pred stoosemdesiatimi rokmi, 7. mája 1825.
"Na tej absurdnej fáme nie je ani trochu pravdy. Sám viete, o čom hovorím - vraj som otrávil Mozarta. Ale nie, je to zlomyseľnosť, čistá zlomyseľnosť. Povedzte to celému svetu," tieto slová sú zachytené v denníku Viedenčana Ignatza Moschelesa. Vyriekol ich Antonio Salieri. Na smrteľnej posteli mal sotva dôvod klamať.
Teória, že to bol práve on, kto výrazne pomohol skrátiť život svojho slávneho rovesníka, sa po prvýkrát objavila už krátko po úmrtí Mozarta a odvtedy žije vlastným životom. Len päť rokov po tom, ako sa jej terč už nemohol brániť, ju znova vytiahol Puškin vo svojej divadelnej hre, ktorú neskôr zhudobnil skladateľ Rimský-Korsakov. A tak vznikol veľký mýtus o dvoch nezmieriteľných sokoch.
Jeho najznámejšia verzia sa v roku 1984 dostala na plátna kín pod názvom Amadeus. Známy český režisér Miloš Forman, vychádzajúci z divadelnej hry britského dramatika Petra Shaffera, mu dodal veľkú pôsobivosť. Hoci vo svojom filme nezmenil ani jednu Mozartovu notu, omnoho voľnejšie narábal s historickými faktami.
Napríklad scéna, v ktorej Mozartova žena príde orodovať u Salieriho, aby pomohol získať jej manželovi nejakú prácu. Rodina je v dlhoch a keby sa pán dvorný skladateľ prihovoril, určite by vedel pomôcť, hovorí a ukazuje Salierimu náčrty skladieb. Listovanie sprevádza hudba a skladateľ zdrvený genialitou svojho kolegu ich hodí na zem a pošliape. Situácia, ktorá sa nikdy nestala, ešte mala pokračovať Salieriho ponížením sokovej manželky, ale pri záverečnom strihu sa ho Forman vzdal.
Amadeus získal osem Oscarov, no v skutočnosti je príbeh rovnakou mystifikáciou ako využitie exteriérov Prahy na navodenie ilúzie Viedne na konci 18. storočia. Režisér i autor predlohy síce vždy tvrdili, že ich zámerom nebola presná rekonštrukcia vzťahu dvoch hudobníkov, netreba robiť špeciálnu anketu, aby bolo jasné, že tak ako v minulosti, stále mnohí veria, že sa odohral práve takto.
Ako to teda bolo naozaj? Len málokto vie o tom, že Salieri Mozartovi pomáhal a dokonca napísali spoločnú skladbu, kantátu Per la ricuperata salute di Ofelia. V roku 1786 na žiadosť cisára Jozefa II. každý z nich zložil krátku operu. Obe diela boli paródiami na ich divadelný život a zazneli spolu v rámci slávnostného večera na cisárskom dvore.
Keď Jozef II. zomrel a na trón sa posadil Leopold II. s platonickým vzťahom k hudbe, práve Salieri sa ako najväčšia autorita viedenského koncertného života zasadil o hrávanie Mozartových diel.
O Salieriho podpore existuje aj zmienka v Mozartových listoch, z ktorých napríklad vieme, že navštívil premiéru jeho Čarovnej flauty a verejne ju označil za dielo génia. Jediným známym konfliktom dvoch skladateľov tak zostáva iná opera Figaro, ktorou chcel Mozart svojmu patrónovi dokázať, že aj on vie bez problémov komponovať v talianskom štýle.
Pri počúvaní diel oboch skladateľských kolegov sa dá, samozrejme, veľmi rýchlo presvedčiť o rozdiele medzi slovami "talentovaný" a "geniálny", historickým faktom však zostáva, že počas života dosiahol riaditeľ divadla a dvorný kapelmajster Salieri omnoho väčší úspech u publika ako Mozart.
Písal množstvo najrôznejšej hudby, z nej sú najvýznamnejšie opery, ktorých napísal vyše štyridsať. Asi najviac cenenou je Tarare.
A ako sa vlastne ocitol Sicílčan Salieri na výslní hudobného života vo Viedni? Odišiel tam študovať ako mladík, usilovnou a pravidelnou prácou si rýchlo získal prestíž a zostal tam až do smrti. Posledné mesiace života strávil v útulku pre labilných starých ľudí. Jednoznačný dôkaz o jeho vine na smrti Mozarta sa nikdy nenašiel.
