ké systémy ešte desaťročia po jeho smrti. A mnohé jeho ideály strašili. Dnes je to 200 rokov, čo vo Weimare zomrel nemecký básnik, dramatik a historik Johann Christoph Friedrich Schiller.
Bol nadaným študentom a to mu poznačilo život. Württemberský vojvoda Karl Eugen totiž verboval všetkých dobrých študentov do svojej vojenskej akadémie. Školy dostali príkaz informovať ho o svojich premiantoch. Jedného dňa preto Johann Friedrich Schiller dostal príkaz poslať svojho syna do akadémie.
Rodičia boli proti. Matka, na ktorú sa malý Friedrich podal, videla svojho syna ako budúceho farára. Ani jeho prísny otec pre neho nevybral vojenskú kariéru. Mastičkár a neskôr nižší dôstojník vo vojvodových službách však príkaz nemohol nesplniť. A tak šiel 14-ročný Friedrich do akadémie pri Stuttgarte, kde začal študovať najprv právo a potom medicínu, ktorá ho vôbec nezaujímala.
Boli to strašné roky. Žiadny voľný deň, prázdniny ani dovolenka. Rodičia ho mohli navštevovať len zriedkavo, aj to s dovolením vojvodu.
Friedrichove študijné výsledky sa zhoršili. Jeden z najlepších žiakov patril po prvých troch rokoch k najhorším. Ako 17-ročný objavoval Shakespeara, Rousseaua a Goetheho ainšpirovalo ho literárne hnutie Sturm und Drang.
Vojvoda Karl Eugen sa stal Friedrichovou nočnou morou i múzou zároveň. Boj s vlastným despotom urobil zo Schillera nepriateľa všetkých tyranov a zapáleného bojovníka za slobodu.
Uprostred každodennej vojenskej drezúry začal písať drámu Zbojníci, kde zvoláva do boja proti všetkým diktátorom. V januári 1782 ju uviedlo divadlo v Mannheime a diváci ju prijali s ováciami. O desať rokov mu vyniesla čestné občianstvo Francúzskej republiky. Bolo to však viac vyznamenanie za jeho rebelanstvo než za kvalitu diela, tvrdia dnes odborníci. Duch slobody sa naplno prejavil v jeho neskorších slávnych baladách ako Záruka a Boj proti drakovi.
Aj jeho podpora ideálom francúzskeho boja za slobodu bola len dočasná. "Bolo to nedorozumenie," hovorí dnes weimarský germanista Lothar Ehrlich. Schiller bol rovnako ako mnoho intelektuálov tých čias nadšený dianím vo Francúzsku, ale čoskoro otočil. Obával sa, že sa bojovníci za slobodu rýchlo zmenia na prívržencov tyranie.
Ani úspešní Zbojníci mu život neuľahčili. Vojvoda zakázal Schillerovi písať ďalšie hry, a tak bol nútený utiecť. Striedal mestá i spôsob živobytia. Bol vyučeným vojenským lekárom, ale chcel byť básnikom, z čoho sa vyžiť nedalo.
V roku 1789 mu Johann Wolfgang Goethe pomohol získať miesto profesora dejín na univerzite v Jene v Sasku a Schiller mal konečne stály príjem. Oženil sa so svojou snúbenicou Charlottou von Lengefeld a narodili sa mu dvaja synovia. Jena bola blízko umeleckého Weimaru, a tak sa zdalo, že ho konečne čaká život šťastného muža a uznávaného spisovateľa.
Začala ho však zmáhať choroba. V januári 1791 skolaboval, často mával kŕčovitý kašeľ a strácal vedomie. Trpel zrejme tuberkulózou, z ktorej sa už nikdy nezotavil.
Ďalej písal a začal pracovať na mesačníku Horen a časopise Musenalmanach. Získal pre ne mnoho známych osobností, medzi nimi i Goetheho, čo upevnilo ich zvláštny vzťah plný obdivu i nenávisti. Práve Goethe Schillerovi vyčítal jeho vášeň ku kartám a písanie po nociach. Až neskôr sa ukázalo, že v noci nemal Schiller také bolesti.
V roku 1802 dostal šľachtický titul a zo Schillera sa stal von Schiller. Jeho báseň Óda na radosť dnes poznajú všetci z Beethovenovej zhudobnenej verzie.
Prvýkrát zomrel Schiller v roku 1804. Vtedy len v časopise, ktorý zverejnil šokujúcu správu. Naozaj to bolo 9. mája 1805.
Pitva ukázala, že už mu nefungoval takmer nijaký z orgánov. Pľúca, srdce, žlčník i obličky boli silne poškodené. "Je neuveriteľné, že mohol tak dlho žiť," napísal v lekárskej správe osobný lekár weimarského vojvodu.
Schiller strašil tyranov ešte dlho po svojej smrti. Nacisti zakázali jeho Viliama Tella, nemeckí komunisti zasa mali strach z Panny Orleánskej či Dona Carlosa. Nielen pre nich ostal Schiller symbolom boja proti diktatúre.
