 FOTO - ARCHÍV |
V ten deň bola lúka pri Runnymede medzi Windsorom a Staines svedkom neobyčajnej udalosti. Zhromaždil sa tu výkvet anglickej šľachty. Od Windsoru sa k nim priblížil malý sprievod. Baróni postupne rozoznávali tváre kráľa, arcibiskupa z Canterbury a pápežského legáta. Arcibiskup predniesol podmienky barónov, s ktorými kráľ Ján okamžite súhlasil. Ako jeden z najslávnejších v britskej histórii opísal tento okamih Winston Churchill. Pätnásteho júna 1215, presne pred 790 rokmi, sa zrodila Magna charta, základný pilier britskej ústavnosti.
S vládou kráľa Jána bolo už dlho pred prijatím Veľkej listiny slobôd celé Anglicko nespokojné. Brat Richarda Levie srdce, ktorý po ňom nastúpil na trón, bol plný protikladov. Mimoriadne inteligentný Ján bol skvelým diplomatom a vojenským stratégom. Kronikári však zdôrazňovali predovšetkým jeho sklony k zúrivosti, násilníctvo, zákernosť a ochotu zradiť.
Celá Európa si bola istá, že v boji o trón zlikvidoval synovca Arthura Bretónskeho, a mala pravdu. Napriek snahe nebol na kontinente schopný čeliť náporu francúzskeho kráľa Filipa Augusta. Vo vojne s ním prišiel aj o Normandiu a z francúzskych dŕžav mu tak ostalo len Gaskonsko s prístavom Bordeaux.
Zo zahanbujúcej porážky vinila šľachta Jána. Kráľ navyše často nerešpektoval tradičné pravidlá. Na krajinu uvaľoval nové dane, šľachticom pre malicherné zámienky zaberal pôdu, hrady a odoberal tituly. Stratil tým medzi barónmi všetok rešpekt.
K nespokojnosti šľachty sa o niekoľko rokov pridal aj odpor cirkvi a hnev všetkých kráľových poddaných. Uprázdnený stolec arcibiskupa z Canterbury chcel Ján obsadiť svojím kandidátom. Pápež Inocent III. však presadil anglického kardinála Stephena Langtona.
Ján sa s tým nevedel zmieriť, a tak pápež uvalil na Anglicko interdikt. Pred veriacimi sa na šesť rokov zatvorili brány chrámov. Mŕtvych pochovávali bez posledného pomazania. Ľudia boli presvedčení, že ich blízki budú na veky zatratení.
Ján sa nevzdával. Nevystrašila ho ani exkomunikácia. Začal zaberať aj cirkevné majetky. Napokon sa podrobil až pod hrozbou francúzskej krížovej výpravy v roku 1213.
O rok mu už nepomohlo ani zmierenie sa s pápežom. Chystal sa na výpravu na kontinent, ktorá by mu prinavrátila stratené územia. Jeho baróni mu odmietli vojenskú službu na cudzej pôde. Filip August tak Jána ľahko porazil pri Bouvines.
Bolo jasné, že porazený a vlastnými poddanými pokorený kráľ bude musieť ustúpiť. Baróni mu vypovedali vernosť. Hlavným iniciátorom dohody sa stal arcibiskup Langton, ktorý pripravil scénu z lúky pri Runnymede.
Ján zúril, po súhlase s listinou sa niekoľko dní zvíjal na dlážke a hrýzol kúsky dreva. S pomocou nového spojenca v Ríme sa ju pokúšal zrušiť, ale nepomohol si. V októbri nasledujúceho roka umrel. V roku 1225 Magnu chartu definitívne potvrdil jeho syn Henrich III.
Listinu tvorilo 63 odsekov. Nešlo o deklaráciu ústavných zásad, ale o praktický dokument patriaci do 13. storočia. Väčšina textu riešila konkrétne problémy. Rušila nepopulárne dane, zmenšovala rozlohu kráľovských poľovných revírov. Kráľ priznával barónom tradičné privilégiá a výsady, ktorým sa vo vtedajšej terminológii hovorilo slobody.
Najdôležitejším prínosom bola myšlienka charty: existuje zákon, ktorý platí aj pre kráľa. Koruna prestala byť právu nadradená. Listina tak prerušila absolútnu vládu anglických panovníkov.
Pre budúcnosť sa ukázali najdôležitejšie jej niektoré všeobecné časti. Odseky, z ktorých odvodzovali neskoršie generácie právo na odpor voči panovníkovi, ktorý zmluvu poruší, alebo právo na porotný súd.
Odsek 61 hovoril o práve barónov zvoliť si 25-členný výbor, ktorý mohol prehlasovať rozhodnutie kráľa. Práve táto časť listiny privádzala Jána do zúrivosti. Tu niekde boli zabudované zárodky anglického parlamentarizmu.
Každý nasledujúci kráľ musel pri nástupe na trón prisahať, že bude Magnu chartu rešpektovať. Počas absolutistickej vlády Tudorovcov v 16. storočí upadla do zabudnutia. Vo svojej hre o kráľovi Jánovi ju počas ich panovania nespomenul ani Shakespeare.
O sto rokov neskôr sa však znovu vynorila. Počas anglickej revolúcie sa stala mocným nástrojom parlamentnej opozície v boji proti Stuartovcom a ich zásahom do práv poddaných.
