 FOTO - ČTK |
Na dobrodružstvo a nebezpečie pozeral očami básnika a dieťaťa. Všetko, o čom Antoine de Saint-Exupéry písal, i sám prežil. "Nič nemá zmysel, pokiaľ sme do toho nevložili celé telo a dušu," napísal svojej matke. Jeho dielo je stvorené z jeho skúseností, prežitkov a snov. Celý život hľadal najlepšiu podobu človeka a jeho skryté dobré vlastnosti, ale sám asi šťastie nenašiel. Nájdené trosky stroja Lockheed Lightning, v ktorom vzlietol naposledy, naznačujú, že možno odišiel zo života dobrovoľne, Exupéry sa narodil 29. júna 1900, pred 105 rokmi.
Nad kolískou malého Antoina sa skláňali sudičky letectva a poézie a viedli ho celým jeho krátkym, ale intenzívnym životom. Bol letcom a tvorcom zároveň, skúšal rôzne možnosti a zavádzal letecké linky.
Veľakrát havaroval, stál na okraji smrti, a zas a znovu nastupoval k ťažkým letom: "A hovorím vám." Nemáte právo vyhýbať sa námahe, iba ak v mene ešte väčšej námahy, veď vašou povinnosťou je rast," napísal raz.
O poéziu sa pokúšal už v šiestich rokoch. Budieval mamu v noci: "Vstávaj, chcem Ti prečítať novú básničku!"
Obľúbený syn z celkovo piatich detí grófky de Saint-Exupéry prepadol kúzlu letectva, ktoré vtedy bolo senzáciou. Sám technicky nadaný v detstve často bavil rodinu rozličnými vynálezmi a v dospelosti si prihlásil deväť patentov z letectva.
Dva roky na architektúre vystriedala v roku 1921 vojenská služba. Než sa stal vojenským pilotom, niekoľkokrát si zlámal kosti. Nebol neschopný, ale roztržitý a jeho inštruktor si zúfal: "Vy sa nikdy nezabijete, pretože keby ste sa mali zabiť, už by sa to dávno stalo."
Po návrate z vojny začal lietať na linke Toulose-Casablanca. Od roku 1927 sa stal veliteľom Mysu Juby, v púšti strateného civilného letiska uprostred búriacej sa krajiny. Zachraňoval posádky v púšti, vedel rokovať so Španielmi a pochopiť Tuaregov, maurských pánov púšte s tvárami pod modrým závojom. Na vysadených dverách na dvoch sudoch od benzínu písal po večeroch prvú knihu Kurier na juh (1928), pôsobivé svedectvo o leteckej linke a jej ľuďoch.
Aj jeho druhá kniha vznikala v prestávkach medzi lietaním, ale v Argentíne. Vzdušné prúdy v Patagónii vymršťovali lietadlá do výšky, ktoré boli nad možnosti vtedajších lietadiel. Takýto okamih popísal v Letcovi a živloch (1929).
Sám začal riskantné nočné lety, kedy pilot letel takmer poslepiačky a pristávaciu plochu poznal podľa ohňov, rozložených do trojuholníka. O tom rozpráva kniha Nočný let (1931). Odviezol ju v kufri do Francúzska na dovolenku, vyšla, mala úspech a on sa oženil s pôvabnou, rozmarnou a výstrednou Juhoafričankou Consuelou Suncinovou. Manželstvo sa čoskoro ukázalo ako omyl. Žili bohémskym životom, Antoine nepísal a pokiaľ ide o lietanie, začína sa jeho čierna séria niekoľkých nehôd.
Na začiatku druhej svetovej vojny mu ponúkli miesto v úrade pre informácie, ale Saint-Exupéry sa urazil. Nechcel patriť k tým "intelektuálom, ktorí sa uchovávajú v zásobe ako hrnce lekváru na policiach propagandy, aby mohli byť zjedené po vojne".
Vyslali ho na beznádejný, zbytočný let nad horiacim Arrasom, ktorý popisuje v knihe Vojnový pilot (1942). Po kapitulácii odchádza do Ameriky, kde píše List rukojemníkovi (1943), Malého princa (1943) a posmrtne vydanú Citadelu (1948). Malý princ je venovaný dieťaťu, ktoré prežíva v dospelom človeku, Citadela je súbor úvah o živote a smrti.
Po opakovanej žiadosti Antoina v lete 1944 znovu prijali k leteckej peruti. Odchádza do severnej Afriky a začína lietať. Vie, že to je dočasný stav, ozývajú sa staré zranenia a bolesti. Velitelia mu povoľujú osem štartov. Z posledného sa nevrátil.
Podľa niektorých historikov a na základe zvyškov jeho lietadla havaroval zámerne. Vraj nezvládal lietanie na moderných strojoch, trápili ho dlhy, politická situácia i nešťastný osobný život.
