 FOTO - ARCHÍV |
Životopisci zaraďujú psychiatra a psychológa Carla Gustava Junga medzi najväčšie postavy 20. storočia a pripomínajú, že pre poznanie ľudskej duše znamenal podobný prielom ako Albert Einstein pre poznanie vonkajšej prírody. Jung, často prezieraný pre svoj vzťah k spiritualite a výskumu takzvaných okrajových javov, prišiel s celkom novým nazeraním na vzťah jedinca a sveta. Je nesprávne uvádzať ho iba ako žiaka Sigmunda Freuda a predstaviteľa psychoanalýzy. V skutočnosti znamenal pre psychológiu, ale aj pre kultúru Európy a sveta na sklonku druhého tisícročia, oveľa viac. Jung sa narodil pred 130 rokmi, 26. júla 1875.
Narodil sa v rodine švajčiarskeho protestantského duchovného. Medzi príbuznými mal mnoho vzdelancov a duchovných, čo ovplyvnilo aj jeho osobný vývoj: konflikt medzi vnútorným prežívaním viery a jej vonkajšími prejavmi sa stal konfliktom mladého Junga s otcom.
K zážitkom Jungovej mladosti patril aj jeho negatívny vzťah ku škole, ktorý vyústil až do neurózy - budúci psychiater dočasne opustil gymnázium pre záchvaty, ktoré zmätení lekári pripisovali epilepsii (mladík si medzitým svoje "záchvaty" užíval pri samoštúdiu v otcovej knižnici a pri rozvíjaní svojich osobných záľub). Gymnázium napokon dokončil a rozhodol sa pre medicínu.
Jung odmietal náboženské obrady bez vnútorného presvedčenia. Pretože sám mal osobný zážitok náboženskej skúsenosti, bolo pre neho bolestné a nepochopiteľné sledovať zápas svojho otca - teológa s krízou viery. Obaja muži strávili veľa času diskutovaním o teológii, o vzťahu viery a vedy; na konci dialógu syna s otcom však čakalo sklamanie a odcudzenie.
Po nástupe do praxe na psychiatrickú kliniku v Zürichu čakal Junga boj: v lekárskom prostredí presiaknutom predsudkami a zastaraným pohľadom na duševné choroby a poruchy musel tajiť nielen svoje názory, ale často aj svoje liečebné postupy. Napokon sa mu podarilo preraziť svojou prácou o experimentálnych diagnostických metódach.
V čase, keď sa stal súkromným docentom na zürišskej univerzite, zoznámil sa s Freudovou psychoanalýzou a v roku 1907 aj so samotným Freudom. Psychoanalýza ponúkla Jungovi nový pohľad na psychické poruchy a ich diagnózu a liečenie. Sám Freud však brzdil rozvoj svojej metódy tým, ako trval na sexualite ako takmer jedinom hybnom momente duševného vývoja človeka. Cudzie mu bolo aj chápanie pojmu kolektívneho nevedomia, s akým pracoval Jung, zahĺbený do štúdia mytológie a porovnávacej religionistiky.
Napriek dojmu jednoty (Freud označoval Junga za svojho nástupcu), rozdiely medzi Jungom a Freudom vyústili v roku 1913 do roztržky. Pre Junga, ktorý práve svetu predstavil svoju analytickú psychológiu, znamenal rozchod s Freudom aj rozchod s väčšinou priateľov na profesionálnom poli. Obraz solitéra, akým sa vždy cítil byť, získal definitívne pevné obrysy.
Osamotený Jung - často balansujúci na hranici sebapozorovania a sebatrýzne - rozvinul svoju teóriu a naplnil ju konkrétnymi pojmami: osobné a kolektívne nevedomie, archetypy. Venoval sa výskumu psychologickej typológie, etnopsychológie, synchronicity, ale aj alchýmie.
Hľadal vzťah psychiky jedinca s psychikou ľudstva a putá, ktoré spájajú jednotlivcov s odlišnými koreňmi naprieč kontinentmi, ale aj naprieč časom. Nerodíme sa do vzduchoprázdna a sexualita nie je to jediné, čo nás spája s ľudstvom ako celkom.
Jung prvý poukázal na starobylé, archetypálne prvky, z ktorých sa skladá duša moderného človeka. Skúmal psychologické aspekty rôznych náboženstiev, ale nevyhýbal sa ani takým témam, ako fenomén UFO, v ktorom nachádzal prvky moderného mýtu.
Práve dôsledný a predsudkami nezaťažený záujem Junga o všetko, čo súvisí s nevedomím a jeho produktmi (mytológia, sny), zapríčinil jeho odmietanie zo strany pozitivistov a jeho označovanie za mystika.
Jung vedec nikdy neopustil pole objektívne overiteľnej empírie, práve tak ako Jung človek zostal do smrti verný osobnému zážitku s Bohom. Spojením oboch je poznanie, že obrazy náboženského obsahu sú spontánnym a prirodzeným produktom ľudského psyché.
C. G. Jung je i na prahu tretieho tisícročia moderný, na rozdiel od krátkodychých modernistov. A hoci medzi predmetmi jeho záujmu nájdeme všetko od Biblie cez alchymistické spisy až po Tibetskú knihu mŕtvych, nedajme sa pomýliť: v jeho prípade nejde o eklektického popularizátora, ale o prísneho, hoci možno populárneho vedca, ktorého dielo sa pokúša o syntézu dejín ľudskej duše.
