 FOTO - ARCHÍV |
Niektorým ľuďom je súdené celý život putovať a nikde nezakotviť. Ich nanajvýš vnímavá, hoci nepokojná duša ich ženie až do často tragického konca. Taký bol aj osud holandského maliara Vincenta van Gogha. Na jednej strane nadšený prírodou, umením, Bohom, na druhej strane zožieraný pocitom menejcennosti, živeným neúspechmi v praktickom živote, ktoré zanechávali na duši nazahojené jazvy. Od jeho smrti uplynulo 115 rokov.
Počas života predal len jeden obraz, dnes sa za jeho plátna platia desiatky miliónov dolárov. Vďaka mnohým van Goghovým obrazom a jeho početnej korešpondencii (hlavne s mladším bratom Theom) si môže každý urobiť obraz maliarovho búrlivého srdca. Nielen pochmúrnosť kraja v južnom Brabantsku, odkiaľ pochádzal a kde často prší a nad zemou sa váľajú hmly, ovplyvnili zložitú povahu budúceho veľkého expresionistu.
Narodil sa do prísnej protestanskej rodiny ako najstarší zo šiestich detí, a napriek tomu nebol prvý. Presne na deň a rok pred ním porodila jeho matka syna Vincenta, ktorý o niekoľko týždňov zomrel. Vincent teda vyrastal s pocitom akéhosi náhradníka. Po matke zdedil povahu - zvedavú, emotívnu, nepokojnú a ľahko vzplanuteľnú.
Už v detstve mal povesť mlčanlivého chlapca. Sám blúdil po lúkach a obdivoval prírodu, v škole bol spurný a útočný. Pod hrubou kožou sa však skrývala neha a láska, ktoré vkladal už do prvých kresieb.
V šestnástich išiel do učenia k strýkovi, ktorý obchodoval s obrazmi. Vydržal uňho šesť rokov. Potom už žil väčšinou z podpory brata Theodora.
Ako rýchlo vzplanul v detstve láskou k prírode, tak neskôr zahorel láskou k žene. Jej odmietnutie ho zdrvilo. Ani práca mu neprinášala uspokojenie, a tak sa horlivo uchýlil k Bohu. Pokúšal sa i o štúdium teológie a pôsobil ako misionár v chudobnom kraji. S biedou tamojších baníkov, ktorým sa úplne obetoval, sa však spojil natoľko, že ho prepustili pre "nedôstojné správanie".
Únik hľadal v kreslení - učil sa v Haagu, študoval japonský drevoryt, maľoval a zbieral skúsenosti striedavo na samote a v meste. Medzi tým sa druhý raz nešťastne zamiloval - do staršej prostitútky. V roku 1886 sa vrátil do Paríža, kde spoznal diela Pisara, Signaka a ďalších neoimpresionistov a stretol sa s Paulom Gauguinom.
Veľmi rýchlo sa mu však Paríž zunoval a na jar 1888 odišiel do juhofrancúzskeho Arles, kde chcel založiť kolóniu zneuznaných umelcov. Nikto z oslovených však za sebestredným a hádavým van Goghom nešiel. Jediný, kto nakoniec až na naliehanie brata Thea prišiel, bol Gauguin.
Od spolužitia so starším druhom, ktorého nesmierne obdivoval, si Vincent veľa sľuboval - dvaja velikáni tvoriaci spoločne v rajskej záhrade. Lenže ich povahy boli odlišné ako deň a noc. Pár týždňov to vydržali - cez deň maľovali pod sálajúcim slnkom a po nociach sa ničili absintom.
Rozpory vyvrcholili v predvečer Vianoc 1888, keď Gauguin oznámil, že z Arles odchádza. Dodnes sa nevie, čo sa presne stalo. Každopádne na konci sa Vincent objavil v miestnom nevestinci a dal svojej milovanej prostitútke vreckovku s časťou svojho ucha.
Podľa jednej teórie sa však van Gogh možno nezmrzačil sám, ale zranenie mu spôsobil Gauguin, učiteľ šermu, ktorý vraj v hádkach neraz pohotovo vytasil zbraň a od neho pochádza jediný opis udalosti.
Odvtedy žil Vincent striedavo doma a v nemocnici, až skončil v ústave pre duševne chorých. Stále však intenzívne tvoril. Posledné týždne života, kým sa v strede poľa smrteľne postrelil, strávil neďaleko Paríža pod dohľadom doktora Gacheta. Bratovi Theovi o ňom raz napísal: "Robí na mňa dojem, že je prinajmenšom tak vážne postihnutý ako ja, ale jeho profesia lekára a viera ho držia."
Dnes van Goghovi diagnostikujú rôzne duševné choroby, z nich najpravdepodobnejšou je maniodepresívna psychóza, pri ktorej sa strieda obdobie eufórie a zvýšenej aktivity s hlbokým smútkom.
