 FOTO - ARCHÍV |
Keď príde deviaty deň pohyblivého židovského mesiaca av (júl - august), v Izraeli nastane smútok. Veriaci nemôžu robiť prakticky nič: ani jesť, ani piť, ani pracovať. Len sa modliť a spomínať na zničené chrámy, neúspešné povstania proti Rimanom, vyhnanie Židov zo Španielska aj na holokaust. Časy, keď Židia najviac trpeli. Sviatok sa odvodzuje od zničenia prvého a druhého jeruzalemského chrámu. Hlavne pád druhého, ktorý sa odohral pred 1935 rokmi, naveky zmenil judaizmus aj Židov. Viera sa prestala koncentrovať na Jeruzalem a vznikol rabínsky judaizmus.
Pád chrámu a povstania, ktoré ho sprevádzalo, na dlhé storočia rozptýlil Židov po celom svete. Nastala definitívna diaspóra a s ňou všetko zlé aj dobré, čo Židov stretlo. Chrám pritom vraj vôbec nemal zhorieť, aspoň s tým nepočítali vojenské plány Rimanov, ktorí sa rozhodli umlčať čoraz nespokojnejších Židov pod svojou vládou.
To je skôr rímsky výklad dejín. Židia tvrdia, že Titus, ktorého poslali potlačiť veľké židovské povstanie, prikázal chrám spáliť do tla. Aj preto, že Židia ako poddaní Rímskej ríše trvali na svojom monoteizme, odmietali uznať božský pôvod cisára aj ozdobovať svoje chrámy podľa nich modloslužobnými sochami rímskych bôžikov a klaňať sa im.
Ak aj Titus nechcel zničiť chrám, ktorý bol centrom židovskej viery, chválil sa tým, kde sa dalo. Jeho víťazný oblúk v Ríme obsahuje výjavy zo zničenia chrámu, ukazuje aj obradné predmety, ktoré odtiaľ ukradli rímski vojaci.
Rím ovládal územie bývalého židovského kráľovstva od 1. storočia pred naším letopočtom. Aj keď vzťahy medzi okupantmi a okupovanými neboli vždy ideálne, Rimania spočiatku tolerovali židovské vierovyznanie aj kultúrne odlišnosti. Nerobili to z dobroty srdca.
Bolo to čisto praktické rozhodnutie: keďže Židia tvorili okolo desať percent obyvateľov ich ríše, chceli mať od nich pokoj a občas ich mohli pripraviť o peniaze tak, že zaviedli mimoriadne "chrámové poplatky". Tento model sa v histórii opakoval pravidelne: často sa stávalo, že Židia si svoju vieru či holý život museli "vykúpiť".
Rímska pokladňa bola prázdnejšia stále častejšie a Židia platili viac a viac. Zároveň ich urážalo, že ich protektormi boli Nežidia. Začal sa objavovať aj antisemitizmus, v tom sa cisári Nero či Caligula priučili od Grékov a hltali ich výmysly o čudných mužoch, čo sú leniví pracovať v sobotu, nechcú sa vyzliekať pri športových hrách a správajú sa ako barbari.
Aj veľké židovské povstanie vedúce k pádu chrámu sa začalo ako spor medzi Židmi a Grékmi v meste Cesarija v roku 66. Miestni Gréci zničili synagógu, za čo odbojné židovské skupiny zmasakrovali rímsku posádku v Jeruzaleme. Rimania sa rozhodli s odporom skoncovať.
Medzitým sa začali prejavovať spory medzi Židmi. Časť z nich chcela, aby sa najradikálnejší povstalci - zelóti a sikariovia radšej vzdali. Tí za váhanie nemilosrdne trestali. Zabíjali rovnako kruto ako rímski vojaci.
Rímsky historik a vojvodca Josefus Flavius bol jedným z tých Židov, čo ustúpili rímskej prevahe a prešli na ich stranu. Dobytie Jeruzalema opísal v knihe Židovská vojna. To, čo sa stalo, označil za katastrofu porovnateľnú s odvlečením Židov do Babylonu. Hoci jeho čísla o počte mŕtvych (vraj viac ako milión ľudí) sú prehnané, tragiku toho, čo nasledovalo, popísal presne. Tisícky Židov Rimania predali do otroctva, z mužov urobili gladiátorov a pokorili ich ženy.
Keď bolo jasné, že horiaci Jeruzalem aj chrám padnú, vyniesli z mesta v truhle obchodníka a vzdelaného muža Jochanana ben Zakaja. Ten utiekol do neďalekého Javne, povolal tam zvyšky najmúdrejších mužov a znalcov tóry. Už neexistoval hlavný chrám ani jeho kňazi, a tak sa učiteľmi a vykladačmi zákona stali rabíni.
Židovské povstanie napriek strate Jeruzalema pokračovalo ešte niekoľko rokov. Fanatickí bojovníci sa držali v horských pevnostiach a odmietali sa vzdať. V 73. roku 960 bojovníkov, ich žien a detí radšej spáchalo hromadnú samovraždu.
