 Nóri si svojho prvého kráľa Haakona VII. priviezli z Dánska. FOTO - ARCHÍV |
V roku 1905 Nórsko zažilo dve referendá. Prvé rozhodovalo o jeho nezávislosti od Švédska, druhé určilo či má nastúpiť na trón kráľ. Ako hlasovania dopadli, je dnes zrejmé. Nórsko je dnes také nezávislé, že sa mu nechce vstupovať ani do Európskej únie a na čele konštitučnej monarchie stojí kráľovská rodina. Vo svete sú Nóri známi tým, že na svojich domoch vyvesujú štátne zástavy, no predovšetkým sa táto kedysi chudobná rybárska krajina stala aj vďaka bohatým zásobám ropy podľa OSN najlepším miestom na život. Pred sto rokmi sa 13. augusta konalo v Nórsku referendum o rozpustení únie so Švédskom.
Rozvod dvoch severských národov sa neskôr stal pre svet vzorovým. Zaobišiel sa bez vojny a krviprelievania.
Únia medzi Švédskom a Nórskom platila od roku 1814. Už od konca 19. storočia smerovala k zániku, tak ako na oboch stranách silnel nacionalizmus. Keď sa 7. júna 1905 nórsky parlament rozhodol jednostranne vypovedať spojenie so Švédskom, pretože im ich silnejší partner neumožnil otvárať vo svete svoje konzuláty a budovať si vlastnú diplomaciu, bolo jasné, že konflikt vstupuje do rozhodujúcej fázy.
Hlasovalo viac ako 85 percent z oprávnených voličov. V celom Nórsku sa rozbehla ohromná kampaň za odlúčenie od Švédov. Bola úspešná. Referendum sa stalo dôkazom národného prebudenia a sebaveudomenia Nórov a takisto prejavom záujmu o veci verejné.
Za hlasovalo 368 208 voličov a proti rozpusteniu únie so Švédskom našli v urnách len 184 hlasov. Ženy, ktoré vtedy ešte nemali volebné právo, takisto dali o sebe vedieť. Na petíciu sa ich podpísalo 279 878. Požadovali rozpustenie doterajšieho zväzku.
Nóri teda boli odhodlaní odtrhnúť sa, Švédom sa to priečilo. Medzinárodné sympatie patrili "poškodenej" švédskej strane. Aj nemecký cisár v tom čase Švédov vyzýval, aby proti neposlušnej susednej krajine zasiahli "opancierovanou päsťou".
Návrh, ktorý v štokholmskom Riksdagu (parlamente) predložil vtedajší ministerský predseda Johan Ramstedt, však počítal s vyjednávaním, a nie použitím sily. No medzi konzervatívnymi kruhmi vtedy vládla veľmi bojová nálada a z nedávno zverejnených úryvkov doteraz neznámeho denníka šéfa švédskeho generálneho štábu Axela Rappeho vyplýva, že vojna bola oveľa bližšie, ako si mnohí historici mysleli. Nóri začali vo svete vysvetľovaciu kampaň už niekoľko mesiacov pred vyhlásením samostatnosti. Ich hovorcom sa stal svetoznámy cestovateľ a polárnik Fridtjof Nansen. Na stránkach zahraničnej tlače zúrila švédsko-nórska vojna, bojovalo sa tvrdými, propagandistickými prostriedkami.
Nansen svojich doma vyzýval: "Choďte vpred, vpred ku slobodnému Nórsku." Doma mu dokonca ponúkali funkciu premiéra a vraj sa uvažovalo, že by mohol byť aj kráľom. Nansen odmietol, považoval sa za vedca. Zohral však významnú rolu, keď na prázdny nórsky trón "dohodil" dánskeho princa Karla, ktorý prijal nórske meno Haakon VII.
Pokojnému odlúčeniu škandinávskych krajín pomohlo niekoľko priaznivých okolností. Obe mali značnú autonómiu, takže krok k osamostatneniu nebol taký veľký. Obyvateľstvo nebolo premiešané a nebol medzi nimi hraničný spor, čo je najčastejší motív medzištátnych konfliktov.
Švédi sa však až koncom leta rozhodli, že pred zbraňami uprednostnia diplomaciu. V tom čase mali zmobilizovaných 50-tisíc mužov a päťtisíc vojakov vyslali priamo na hranice s Nórskom. Čiastočne mobilizovali 13. septembra aj Nóri a v jednej chvíli údajne nórsky ministerský predseda Michelsen stratil kontrolu nad nórskou armádou. Obaja šéfovia vlád sa po niekoľkomesačnej kríze zhodli na odvolaní mobilizácie a na mierovom riešení.
"V Nórsku a Švédsku existovali silné demokratické prúdy, a to uľahčilo riešenie. V autoritatívnych vojenských režimoch je niečo také evidentne oveľa ťažšie," povedal pre ČTK nórsky historik Geir Lundestad, ktorý je riaditeľom Nobelovho inštitútu v Oslo, ktorý udeľuje cenu mieru.
Nie je zrejme náhoda, že Švéd Alfred Nobel vybral na udeľovanie mierovej ceny Oslo. Keď písal svoj závet, nervozita medzi oboma národmi bola obrovská. Nobel si už vtedy, desať rokov pred skutočným oddelením neželal, aby tieto národy medzi sebou bojovali.
