 Asimilovaní Židia, ako bola rodina Chorinovcov, boli motorom ekonomiky medzivojnového Maďarska. FOTO - ARCHÍV |
Maďarský zákon numerus clausus (uzavreté číslo) obmedzujúci štúdium Židov na vysokých školách, je prvý protižidovský zákon v Európe po konci druhej svetovej vojny. Ako prvý obmedzoval občianske práva na základe príslušnosti k rase a národnosti a vyvolal vo svete veľké pobúrenie, ktoré nijako neprospelo už tak pošramotenému obrazu vznikajúceho horthyovského režimu. Zákon považovaný mnohými za prvý krok k holokaustu vstúpil do platnosti 26. septembra 1920, pred 85 rokmi.
Podľa sčítania v roku 1920 sa na území potrianonského Maďarska k židovskému náboženstvu hlásilo 473-tisíc osôb. Tvorili 6,2 percenta obyvateľstva a viac ako 95 percent z nich považovalo za svoj materinský jazyk maďarčinu.
Uhorskí Židia boli väčšinou asimilovaní, mnohí z nich dokonca zapálení maďarskí vlastenci. V 19. storočí zohrali veľmi dôležitú úlohu pri urbanizácii a industrializácii krajiny. Spoluvytvárali a čiastočne dokonca suplovali málopočetné meštianstvo a inteligenciu. Maďarská spoločnosť bola prevažne voči židovským asimilantom otvorená.
Výrazný zvrat nastal po prvej svetovej vojne a hlavne po rozpade Uhorska. Maďari začali hľadať vinníka zodpovedného za svoje tragédie a frustrácie a mnohí ich našli v Židoch. Prispela k tomu aj výrazná úloha komunistov židovského pôvodu v niekoľko mesiacov trvajúcej proletárskej diktatúre, takzvanej Republiky rád. Málokoho zaujímalo, že išlo o osoby, ktoré svoje korene popreli a obeťami ich komunistického teroru sa stávali židovskí podnikatelia rovnako ako maďarskí aristokrati či sedliaci.
Žid sa stal synonymom boľševika a cudzieho živlu, ktorý chce iba škodiť. Maďarská spoločnosť trpela navyše už pred vojnou nadprodukciou absolventov vysokých škôl, ktorí sa po ukončení štúdia nedokázali uplatniť vo vyštudovaných profesiách. Po vojne situáciu ešte zhoršilo, že z území, ktoré po vojne pripadli nástupníckym štátom, odišli do Maďarska desaťtisíce úradníkov, právnikov či lekárov, ktorí tam tiež márne hľadali prácu.
Nezamestnaní vzdelanci a stredné vrstvy živené pocitom krivdy videli pôvod svojich problémov opäť v Židoch. Tí mali napríklad medzi právnikmi či lekármi a aj medzi študentmi vysokých škôl niekoľkonásobne vyššie zastúpenie, než zodpovedalo ich pomeru v rámci obyvateľstva.
Vláda, ktorej mnohí členovia sami k antisemitizmu nemali ďaleko, sa ocitla pod silným tlakom. Nacionalistické študentské spolky začali "numerus clausus" uplatňovať v praxi: komukoľvek, kto sa im nepáčil, v prvom rade židovským študentom, jednoducho fyzicky zabránili, aby sa zapísali na štúdium.
Vláda reagovala predložením zákona, ktorý počítal s jednoduchým obmedzením prijímania na vysoké školy. Nacionalistickí poslanci maďarského parlamentu návrh doplnili o odsek, podľa ktorého mal počet študentov na školách zodpovedať "pomeru danej rasy alebo národnosti v krajine".
Aj keď zákon sa o Židoch vyslovene nezmieňuje, bolo každému jasné, že je namierený proti nim. Znamenal, že počet prijatých židovských študentov musel byť okolo 6 percent.
O antisemitskom zameraní zákona nemohol nikoho nechať na pochybách ani priebeh parlamentnej debaty, v rámci ktorej poslanci odporcov zákona nazývali platenými židovskými prisluhovačmi.
Parlament zákon prijal pri neúčasti viac ako polovice poslancov. Mnohí vrátane členov vlády sa zachovali alibisticky. Neodvážili sa ísť proti rozvášneným davom, zároveň sa nechceli priamo zúčastniť na prijímaní zákona, o ktorom vedeli, že je mierne povedané problematický a pravdepodobne vyvolá medzinárodný škandál.
Zákon sa hlavne na vysokých školách mimo Budapešti nikdy obzvlášť prísne neuplatňoval, a v roku 1928 ho aj pod medzinárodným nátlakom v podstate zrušili. Medzivojnovému Maďarsku však stačil zaistiť biľag krajiny, ktorá s prenasledovaním Židov začala. Navyše, krajinu pripravil o tisíce nadaných študentov, ktorí odišli študovať do iných krajín vrátane Československa.
