 FOTO - ARCHÍV |
Oslavovali ho ako najmúdrejšieho syna národa a najlepšieho Stalinovho žiaka v Maďarsku. Generáciám utkvela v pamäti fotka plešatého tyrana medzi obilnými klasmi, ktorá ho mala ukázať ako starostlivého hospodára. Vo svete ho preslávil pojem salámová taktika, návod na to, ako po kúskoch ukrajovať z demokracie, než zmizne úplne. Komunistický vodca povojnového Maďarska Mátyás Rákosi zomrel 5. februára 1971, pred 35 rokmi.
Rákosi sa narodil v roku 1892 v rodine malého obchodníka. Získal dobré vzdelanie, na obchodnej akadémii študoval orientálne jazyky, pred prvou svetovou vojnou sa zaúčal v Hamburgu a Londýne.
Už v roku 1910 vstúpil do sociálnodemokratickej strany. Za prvej svetovej vojny padol do ruského zajatia. Po návrate domov sa na konci roku 1918 stal jedným zo zakladateľov maďarskej komunistickej strany. Počas prvej komunistickej diktatúry v krajine, Republike rád v roku 1919 sa stal členom vedenia a zastával aj vojenské funkcie. Po páde diktatúry utiekol do Viedne, odkiaľ ho čoskoro vykázali do sovietskeho Ruska.
Ako agent Komunistickej internacionály sa Rákosi v roku 1924 ilegálne vrátil do Maďarska, kde bola činnosť komunistickej strany zakázaná. Rok na to ho zatkli a po započítaní činnosti za Republiky rád mal zostať doživotne vo väzení. V roku 1940 ho však vymenili do Sovietskeho zväzu.
Domov sa opäť vrátil v januári 1945 ako Moskvou posvätený šéf maďarskej komunistickej strany. Tá mala v tom čase približne dvetisíc členov, napriek tomu sa jej do troch rokov podarilo uchopiť všetku moc v krajine.
S pomocou Sovietskej armády, ktorá Maďarsko okupovala, a vlastnej tajnej polície Rákosi, formálne iba minister bez kresla v koaličnej vláde, postupne rozprášil alebo pomocou nastrčených figúr ovládol demokratické strany. Ich politikov nesúhlasiacich s prevzatím moci komunistami pozatváral, popravil alebo vyhnal do emigrácie. Potom sa vrhol na konkurentov vo vlastnej strane. Najmä tých, ktorí počas vojny nesedeli v Moskve. Tak vo väzení skončil aj dovtedajší minister vnútra János Kádár.
Rákosiho moc dosiahla vrchol v roku 1952, keď sa aj oficiálne postavil na čelo vlády. Týždne trvajúce oslavy jeho 60. narodenín sprevádzané výstavami o živote veľkého revolucionára vraj zatienili aj predchádzajúce oslavy Stalinovho jubilea. Možno aj to bol dôvod, prečo začala náklonnosť Moskvy voči nemu ochabovať.
Doma navyše pribúdali ekonomické problémy. Násilné budovanie armády a ťažkého priemyslu podľa hesla, že Maďarsko bude "krajinou železa a ocele", sprevádzala likvidácia tradičného poľnohospodárstva. Ovzdušie teroru doplnila hrozba hladu.
Na nátlak Moskvy sa Rákosi odhodlal urobiť kozmetické zmeny, postavil sa napríklad do čela rehabilitačnej komisie vyšetrujúcej bezprávie, ktoré predtým sám riadil. Zodpovednosť hodil na podriadených. Musel dovoliť, aby sa šéfom vlády stal Imre Nagy. V roku 1955 v dôsledku intríg v Moskve na čas Nagya odstavil a opäť uchopil všetku moc. Problémy sa však hromadili ďalej a Rákosi už svojmu konečnému pádu nezabránil.
V júli 1956 ho definitívne odvolali z čela strany a vzápätí Maďarsko opustil. Oficiálne odišiel do Sovietskeho zväzu na liečenie, v praxi to však znamenalo doživotné vyhnanstvo, ktorého časť strávil dokonca v kirgizských stepiach. U Sovietov skončila aj väčšina jeho najbližších spolupracovníkov. Niektorí sa postupne mohli vrátiť, Rákosimu to však nikdy nedovolili.
Niežeby sa nesnažil. S pomocou zvyšku domácich prívržencov zbieral informácie o dianí v krajine, opäť intrigoval proti novému kádárovskému vedeniu a ponúkal Moskve svoje služby. Sovieti však boli so situáciou v Maďarsku spokojní, oceňovali, ako tam Kádár obnovil komunistickú moc po krvavej revolúcii, ktorá vypukla pre neschopnosť vedenia strany vyrovnať sa s odkazom Rákosiho obdobia. Chápali, že návrat najnenávidenejšieho muža v krajine by ani im neprospel.
Navyše sa im Rákosi v zálohe stále hodil ako nástroj na nátlak na Kádára. Ten doma používal rovnakú mincu. "Chcete radšej Rákosiho?" pýtal sa tých, ktorí sa odvážili sťažovať na krvavé represie.
Rákosi sa do vlasti vrátil až tajne a v rakve. Pochovali do bez akýchkoľvek štátnych pôct, na príkaz strany iba v prítomnosti príbuzných. Noviny o tom smeli informovať na nenápadnom mieste medzi krátkymi správami.
