 FOTO - ARCHÍV |
To, čo pre Američanov znamená 4. júl, predstavuje pre Grékov 25. marec. Cirkevný sviatok Zvestovania je zároveň najväčším gréckym štátnym sviatkom. V mestách sa konajú sprievody, žiaci základných a stredných škôl v pestrých krojoch predvádzajú tradičné ľudové tance. K tomu patria divadelné predstavenia, hrá hudba a ľudia sa zabávajú. Vyvrcholením osláv je vojenská prehliadka v centre Atén. Všade veje bielo-modrá národná vlajka. Jej deväť pruhov symbolizuje deväť slabík vojnového pokriku: "Eleutheria i thanatos!" - "Sloboda alebo smrť!" Podľa tradície práve v tento deň vyzval patraský ortodoxný patriarcha Germanos všetkých Grékov a súvercov na boj za nezávislosť spod tureckého područia. Stalo sa tak pred 185 rokmi.
Grécko, považované za kolísku západnej civilizácie a miesto, kde sa zrodila demokracia, muselo čakať niekoľko storočí, kým získalo späť svoju nezávislosť. Po páde Konštantínopolu v roku 1453 sa stalo súčasťou Osmanskej ríše a pre Grékov nastalo obdobie temna. Napriek útlaku si vďaka ortodoxnej cirkvi udržali spoločný jazyk, kultúru, a tým aj vedomie vlastnej identity. Po takmer štyristo rokoch, keď musel sultán sústrediť pozornosť na vnútorné rozbroje v ríši, konečne nastala príhodná chvíľa na vymanenie sa spod tyranie.
Epicentrum povstania sa nachádzalo na Peloponéze. Odtiaľ sa šírilo do severných oblastí Grécka a na ostrovy v Egejskom mori. Sultánsky režim bol výbuchom masového gréckeho povstania zaskočený, čo umožnilo povstalcom už v januári 1822 vyhlásiť nezávislosť. Zápas medzi Grékmi a Osmanmi mal od začiatku charakter neľútostného boja na život a na smrť. Jeho súčasťou bol aj teror namierený proti civilnému obyvateľstvu a etnické a náboženské čistky hlavne z tureckej strany. Smutný primát medzi nimi patrí nepochybne vyvraždeniu gréckych obyvateľov ostrova Chios sultánovými jednotkami v apríli 1822. Táto tragédia sa stala námetom francúzskemu maliarovi Eugenovi Delacroixovi na jeho slávny obraz Vraždenie na ostrove Chios, ktorý dnes visí v Louvri.
Po masakroch sa európska verejná mienka postavila na stranu Grécka. Najmä medzi umelcami a intelektuálmi vzniklo silné filhelénske hnutie. Medzi obdivovateľov Grékov a ich slávnej minulosti patrili spisovatelia Hugo, Goethe a hlavne Angličan, romantický idol svojho obdobia, lord Byron. Vo veľkých európskych mestách začali vznikať grécke výbory, ktoré vyvíjali propagačnú kampaň na podporu boja Grékov, organizovali zbierky a posielali do Grécka peniaze i zbrane. Zo všetkých kútov sveta prichádzali povstalcom na pomoc dobrovoľníci, ľudia túžiaci po dobrodružstve i nadšení idealisti. Na bojoch sa zúčastnil i Byron, no v roku 1824 pri obrane mesta Messolonghi ochorel a predčasne zomrel. Byron je v Grécku považovaný za národného hrdinu, grécka podoba jeho mena (Viron) je obľúbeným mužským menom a aj predmestie Atén nesie jeho meno.
Filheléni predstavovali vplyvnú nátlakovú skupinu a významne prispeli ku zmene dovtedajších postojov vlád k východnej otázke. Počiatočné reakcie všetkých európskych mocností na grécke povstanie totiž neboli priaznivé. Po porážke Napoleona v roku 1815 sa jedinou možnosťou zachovania mieru ukazovala byť politika rovnováhy síl. Západné veľmoci sa preto obávali zakročiť v tejto oblasti, aby nenastala zmena síl v prospech Ruska. Intervencia sa však ukázala ako nevyhnutná potom, ako si sultán pozval na pomoc proti povstalcom egyptskú armádu pod velením Ibrahima pašu. Tá v rokoch 1825 - 1826 spustošila Peloponéz a fakticky vytlačila bojujúcich Grékov na ostrovy. Keď nasledujúci rok padli Atény, veľmoci sa rozhodli konať.
Bitka pri Navarine, v ktorej spojené britsko-francúzsko-ruské loďstvo zničilo egyptskú flotilu, sa ukázala ako rozhodujúca. Víťazstvo prinieslo Grékom vytúženú slobodu.
Na konferencii v Londýne v roku 1830 veľmoci vyhlásili Grécko za nezávislý štát. Utvorila sa prvá vláda v moderných dejinách a na jej čelo bol zvolený Kapodistrias. Nevládol však dlho, už nasledujúci rok ho zavraždili. Z rozhodnutia veľmocí sa Grécko premenilo na monarchiu a na trón dosadili bavorského princa Ota.
