Stredovekí krestanskí kronikári ho nazvali "Bičom božím", zoslaným na potrestanie skazeného ludstva. Jeho meno je synonymom bezuzdného pustošenia a ukrutností, barbarského východu ohrozujúceho civilizovaný západ. Do určitej miery sa však stal obetou svojej slávy. Ako najväcšiemu bijcovi tých krutých čias Attilovi a jeho Hunom tradícia pripísala aj ničenie páchané ich protivníkmi. Moc hunského panovníka zacala upadať po bitke pri francúzskom Troyes 20. júna roku 451, pred 1555 rokmi.
Európa sa o Hunoch dozvedela po roku 375, ked noví prichodiaci zo stredoázijských stepí zničili východoeurópske ríše germánskych Vizigótov a Ostrogótov a umožnili tak slovanské osídlenie týchto oblastí. Záplava kmeňov hnaných Hunmi spustila veľké sťahovanie národov. Utečenci sa snažili úkryt za hranicami upadajúcej Rímskej ríše.
Od začiatku 5. storočia Huni napádali a pustošili Východorímsku ríšu, prípadne od útokov za obrovské výkupné a dary dočasne upúštali. Väcšina vrátane ich panovníka sa medzitým usadila v Karpatskej kotline. So Západorímskou ríšou mali vtedy Huni dobré vzťahy, za velkú úplatu jej dokonca pomáhali držat na uzde Germánov, ktorých pred tým sami na jej územie nahnali.
Všetko sa zmenilo, ked moc nad Hunmi v roku 445 prevzal Attila. Narodil sa okolo roku 406. Časť detstva mal prežit ako rukojemník v Ríme, kde poznal zvyky a spôsob boja svojich neskorších protivníkov. Od roku 434 sa stal spoluvládcom staršieho brata Bleda. Časom brata pravdepodobne zabil a moc sústredil vo svojich rukách.
V roku 451 dosiahol Attila vrchol svojej moci, jeho ríša sa rozprestierala od Uralu na východe po Rýn na západe. V tomto roku zaútočil na Západorímsku ríšu, ktorá mu odmietla zaplatit výpalné. Bezprostrednou zámienkou útoku sa stala žiadost o pomoc a možno ponuka na sobáš, ktorú vládcovi nomádov poslala sestra vládnuceho cisára Honória, intrigujúca proti vlastnej rodine.
Armády Rimanov a Hunov sa zrazili v boji tradicne nazývanom bitkou na catalaunumských poliach (tie však ležali inde). Bitka sa v každom prípade považuje za jednu z rozhodujúcich v casoch antiky a zaciatku stredoveku. Do bitky sa na oboch stranách zapojila veľká časť vtedajšej Európy. Rimanov podporovali germánske kmene: Vizigóti, Frankovia a Burgundania, Hunov další Frankovia, Ostrogóti, Gepidi a Langobardi.
Samotná bitka sa skoncila nerozhodne, obe strany v nej utrpeli obrovské straty. Bol to však Attila, kto ustúpil z bojiska a vrátil sa do východnej Európy, cím priznal porážku. Ale nie definitívnu. O rok neskôr Huni spustošili väcšinu Talianska. Pred zničením samotného Ríma Attilu podla krestanskej tradície odvrátila iba intervencia pápeža, zdôraznená zjavením svätých Petra a Pavla za chrbtom hlavy cirkvi. Podľa historikov ustúpil skôr pre obavu zo šíriaceho sa moru.
V roku 453 pripravoval Attila dalšiu výpravu proti Západorímskej ríši, keď náhle po svadbe s jednou burgundskou princeznou zomrel. Podla jednej verzie ho otrávili, podla inej ho v spánku udusila krv, ktorá sa mu spustila z nosa. Hunská ríša sa po jeho smrti rýchle rozpadla v bratovražednom boji jeho synov a po povstaniach podmanených Germánov.
