eľký učenec, vášnivý obhajca individuality a rozumu, ktoré nemajú pokľaknúť pred autoritou, tobôž pred nevzdelanými, tupými a namyslenými cirkevnými hodnostármi, ktorí si často ani neprečítali Písmo, pokladali sa však za jeho jediných vykladačov. Desiderius Erazmus Rotterdamský zomrel v roku 1536 - pred 470 rokmi.
Nemanželský syn kňaza rýchlo osirel a príbuzní ho zverili cirkvi, lebo bastard v dome nebola dobrá vizitka. Cirkev zakryla jeho pôvod tým, že mu umožnila výborné vzdelanie a poslala ho do kláštora. Všetko nasvedčuje, že túto nevyhnutnosť Desideruis (jeho meno znamená neželaný) prijal, ale nie z čistej zbožnosti, skôr ako jedinú možnosť. V kláštore v Seyne mali veľkú knižnicu. Bola pre neho zdrojom poznania. Nakoniec ho utrechtský biskup vysvätil za kňaza.
Málokedy sa však obliekal do rúcha duchovného a svetské veci mu neboli cudzie. K jeho veľkému umeniu života patrilo, že si vždy zachoval vnútornú slobodu, dokonca získal pápežov dišpenz, aby nemusel nosiť rúcho a dodržiavať pôst - zo zdravotných dôvodov. Do kláštora sa už nevrátil, nikdy nerešpektoval žiadnu autoritu, písal, čo chcel napísať, ale nikdy nebol revolucionárom.
Taktik života sa nikdy nespovedal pred cirkevným tribunálom, nerobil teatrálne gestá ako Martin Luther. Vykĺzol obratne z každej pasce, bol ochotný diskutovať a donekonečna vysvetľovať svoje postoje, nebol však rúhačom.
Už ako 29 ročný sa stal tajomníkom biskupa z Camrai, čím získal osobnú nezávislosť a autoritu. Spisom Antibarbari otvorene vypovedal vojnu tmárstvu, hlúposti a nevzdelanosti. Od biskupa dostal povolenie na štúdium v Paríži, kde získal doktorát teológie. Bojoval proti nedostatočnej hygiene v domoch cirkvi, proti zlej strave. V podstate do päťdesiatky žil z milodarov. Až v pokročilom veku bol taký populárny, že kniežatá sa uchádzali o jeho prítomnosť a mnohé cirkevné autority o pomoc pri výklade cirkevných postojov.
Erazmova nezávislosť bola draho vykúpená, o čom svedčia všetky jeho prosebné listy. Aj v tých je však veľká noblesa a hrdosť muža, ktorý veľmi trpel pre svoj pôvod a nikdy sa s ním nevyrovnal.
Niektorí historici ho nazývajú večným nomádom, ktorý hľadá sám seba a nechce nikomu slúžiť. Vypočítať jeho cesty je náročné a zdĺhavé. Sám tvrdil, že potulky pomáhajú jeho filozofii a že je lepšie byť tajomníkom ako biskupom.
V Anglicku sa definitívne rozlúčil so stredovekým tmárstvom a objavil kritického ducha v človeku. Stretával sa s Thomasom Morom a ich kontakt trval až do Morovej tragickej smrti. Bol veľkým obdivovateľom Morovej Utópie.
Napriek všetkému vzdelaniu a rozhľadu Erazmovi unikol svetský duch renesancie a jeho znalosť antických diel mala jediný význam - spojiť ich s teológiou. Erazmus bol celý život mužom kníh a kláštorov, a nie mužom života, akým bol napríklad Leonardo da Vinci.
Dôležité je, že jeho diela nie sú písané ako zdĺhavé a nezáživné cirkevné traktáty. Písal však v latinčine, lebo išlo o jazyk vzdelancov. Až na konci života vyslovil posledné slová v rodnom jazyku.
Majstrovstvo jeho písania a poznanie duševnej prázdnoty predstaviteľov cirkvi sa prejavilo v knihe Chvála bláznovstva. Aj bez celoživotnej polemiky s Lutherom by dielo postačilo, aby si Erazmus zaručil nesmrteľnosť v kultúrnom a intelektuálnom svete. Jeho snaha o dialóg medzi sporiacimi sa stranami, najmä s Lutherom, ktorého varoval pred rozkolom v cirkvi, je jeho najväčším odkazom. Erazmus tvrdil, že svet bez poznania a diskusie zahynie.
