Francúzsko v osemnástom storočí sa dá charakterizovať ako krajina rozkoše. Stredovek sa skončil, a rozkoš skrz–naskrz prenikla celou podstatou národa. Labužníci učili krajinu žiť, prenikali do umenia, ale i do riadenia štátu. Na kráse a pôvabe sa zakladala aj moc madame de Pompadour. Spája sa s ňou však aj múdrosť, ktorá stupňuje jej čaro a moc, ktorú jej poskytol jej najväčší vazal - kráľ Ľudovít XV. Jeanne Antoinette markíza de Pompadour sa narodila 29. decembra 1721, pred 285 rokmi.
Stať sa z meštiackej popolušky kráľovou metresou je obdivuhodný príbeh. Že sa má stať jej dcéra milenkou kráľa, ukázali matke malej Jeanne karty veštkyne. Podnietilo ju to k zvláštnej výchove. Pobyt u uršulíniek doplnila náukami, ktoré ju samu, po úteku manžela takmer odsúdenému za spreneveru, živili. Zaisťovali jej drahých priateľov, ktorí na nočnom stolíku zanechávali peňažné dary. Tie umožnili učiť budúcu markízu hre na spinete, tanečným kreáciám, maľovaniu či vybraným spôsobom, ktoré bude neskôr potrebovať.
Ľudovít XV. - manžel poľskej princeznej a otec desiatich detí - sa medzičasom na tróne nudil a nevedel, čo so svojím životom. Problémy Francúzska boli príliš vzdialené kráľovskému palácu, manželka, bigotná katolička, unavená toľkými pôrodmi sa mu vyhýbala a kráľ začal rýchlo starnúť a chradnúť.
Radcovia preto začali vážne uvažovať o mladej favoritke, ktorá by v podstate temperamentného a zmyselného kráľa konečne prebudila. Madame de Pompadour, vtedy ešte len obyčajnú meštiačku, dostala do kontaktu s kráľom náhoda. Čerstvo vydatá majiteľka panstva Étoiles sa mohla objaviť pred kráľom počas poľovačiek na blízkom panstve. Kráľ si pôvabnú Jeanne naozaj všimol, a od roku 1745 sa začína závratná kariéra budúcej markízy a vládkyne kráľa a jeho poddaných.
Kráľovná favoritku prijala vľúdne, čo sa jej veľmi oplatilo - markíza jej v budúcnosti uľahčovala život, ako mohla. Slová budúcej markízy „madame, mojím najvrúcnejším želaním je, aby som sa vám páčila,“ charakterizujú zvláštny vzťah týchto dvoch žien.
Prvých sedem rokov na dvore si favoritka budovala postavenie - na zábavách i cez drobné dary od kráľa, ako bol titul markízy, šperky a zámky. Vedela byť však vďačná a bola verná svojej úlohe zabávať kráľa a odmeniť tých, ktorí jej pomohli, a ktorí ju ako meštiacku dcéru nezosmiešňovali.
Od roku 1752 už začala markíza riadiť krajinu, lebo kráľovo „za nás to ešte vydrží“ sa jej zdalo úbohé. Pripustila nové favoritky, aby sa panovník nenudil, dokonca ich sama vyberala, a ujala sa štátnických povinností. Bola za tým snaha upevniť si postavenie, ak odbremení kráľa, dostatočne lenivého, od akejkoľvek povinnosti, alebo pomsta tým, čo ňou dovtedy pohŕdali?
Je pravda, že tí prví padli za obeť jej predstavám o vedení Francúzska. Markíza míňala veľa peňazí, najmä však na umenie, galérie, ale aj za osvietencov, nad ktorými držala ochrannú ruku. Dosiahla zmier s Rakúskom, a získala dcéru Márie Terézie za manželku pre následníka trónu.
Francúzsko určite stála veľa miliónov, ale zanechala v krajine nezameniteľnú stopu, dokázala vystúpiť na Olymp sama, len s tým, čo mala dané do vienka.
Samozrejme, že bola obklopená svetom intríg, cez ne poznala život na dvore, a pomocou intríg aj vládla, ale taký bol celý panovnícky dvor. Nik nemal reálny pohľad na pomery, a kráľ už vonkoncom nie. Jej výrok - po nás potopa - sa dá vyložiť aj tak, že predvídala, že len drancovať krajinu nie je možné.
Milovaná a obdivovaná, ale i nenávidená, umrela na pľúcnu chorobu. Kráľ ju neodprevádzal na poslednej ceste, lebo nemal rád pohreby, len ležérne pri okne prehodil: „Markíza nemá dobré počasie.“