Claudio Zuan Antonio Monteverdi mal šťastie aj v tom, že 15. mája 1567 prišiel na svet v rodine zámožného lekára. Čakalo ho tak nerušené detstvo s dobrou výchovou. Keď sa u neho prejavil hudobný talent, mohol ho okamžite rozvíjať.
Začiatky v Mantove
Kým najzaujímavejšia dobová hudba vznikala v Benátkach a vo Florencii, talentovaný mladík opustil rodné mesto Cremona a dal sa do služieb vojvodu Vincenza I. v Mantove. Bolo to však šťastné rozhodnutie: zo speváka a violistu sa stal kapelníkom veľkého orchestra s vynikajúcimi sólistami. Vo vojvodovom sprievode absolvoval aj niekoľko ťažení po Európe, kde mohol spoznávať miestnu hudbu (najviac mu dal pobyt vo Flámsku), a keď od neho dostal za manželku jeho obľúbenú speváčku, nečudo, že na dvore v Mantove vydržal 22 rokov.
Práve tam do dokonalosti rozvinul umenie jasných melódií, zrozumiteľných textov a zdržanlivých nástrojových sprievodných partov v madrigaloch, ktorých zložil za celý život vyše dvesto. Tvrdil, že „slovo je dôležitejšie ako harmónia“, a preto v nich voľne používal nezvyklé akordické postupy.
Svoje skúsenosti s vokálno-inštrumentálnou tvorbou naplno využil v novorodiacom sa žánri - opere. V roku 1607 zložil Orfea, jedno z prvých operných diel vôbec a zároveň celkom iste prvú hudobnú drámu.
Radosť z úspešného prijatia Orfea mu pokazila smrť milovanej manželky. Na jej pamiatku sa už druhýkrát neoženil a neskôr sa dokonca rozhodol nechať vysvätiť za kňaza. Stratené rodinné šťastie vyvážil prácou, už o rok neskôr dokončil druhú operu Ariadna. Dochovala sa z nej, žiaľ, iba jedna časť, no je to slávne a dodnes napodobňované Lamento - Ariadnin nárek.
Vrchol v Benátkach
Keď v roku 1612 vojvoda Vincenzo zomrel, jeho nástupca prepustil veľkú časť dvora vrátane Monteverdiho. Ten už však bol dosť známym hudobníkom, ktorý si nemusel robiť starosti o ďalšiu kariéru.
Dostal ponuku na veľmi lukratívne a významné miesto kapelníka Dómu sv. Marka v Benátkach.
Hoci v Mantove sa napríklad zrodili jeho monumentálne Mariánske nešpory, väčšina odborníkov sa zhoduje, že skladateľský vrchol dosiahol Monteverdi práve v Benátkach. Tu stvoril prelomovú ôsmu knihu madrigalov a operu Korunovácia Popey, ktorá je považovaná za jedno z vrcholných diel celej opernej tvorby 17. storočia.
Madrigaly vojnové a milostné, ako sám nazval svoju ôsmu zbierku z roku 1638, obsahujú aj Zápas Tancreda a Clorindy, ktorý patrí medzi najväčšie nadčasové klenoty klasickej hudby. Obsahuje niekoľko revolučných noviniek - skladateľ napríklad predpisuje v partitúre spevákom pohyb po javisku a dramatický príbeh podfarbuje novátorskými zvukovými efektmi.
„Dej je z dnešného pohľadu trocha bizarný: Kresťanský rytier Tancred zápasí s pohanskou bojovníčkou Clorindou, premôže ju a smrteľne zraní. Clorinda prijíma jeho vieru, dá sa pokrstiť a umierajúc spieva Nebo sa otvára, čo je podľa všetkého prvá operná scéna umierania, aká kedy bola skomponovaná. Pre poslucháčov, ktorí ešte nemohli poznať Freuda ani feministickú interpretáciu kultúry, však zjavne šlo o realistickú scénu, pretože dobové správy referujú o slzách, ktoré pri tomto dojemnom vyvrcholení prelievali,“ uvádza historik Leo Schrade v monografii o Monteverdim.
Po skladateľovej smrti v roku 1643 jeho tvorbu dlho odsúvali diela nových generácií jeho kolegov. Zo zabudnutia ju vytiahol až v prvej polovici 20. storočia taliansky muzikológ Malipieri. Postupne vydal súborné dielo Monteverdiho a definitívne ho tak priradil medzi najväčších klasikov.
