Označujú ho za najväčšieho vojvodcu v dejinách a je fakt, že asi nikto iný nezviedol toľko skoro vždy víťazných bitiek. Málokto však tiež dovtedy obetoval pre naplnenie svojich ambícií toľko ľudských životov. Bol otcom občianskeho Francúzska a toto jeho dielo na rozdiel od vojenských víťazstiev pretrvalo. Zároveň však bol aj prvým moderným diktátorom, ktorého stotožnenie sa s národom a využívanie propagandy na posilnenie vlastnej moci tiež inšpirovalo mnohých nasledovníkov.
Miláčik francúzskeho ľudu
Napoleon sa narodil na Korzike v roku 1769. Je paradoxné, že najznámejší Francúz pochádzal z prostredia, ktoré malo bližšie k Taliansku a zamlada dokonca koketoval s protifrancúzskym korzickým separatizmom.
Vyštudoval však francúzske vojenské školy a nastúpil do francúzskej armády. Po vypuknutí revolúcie sa Napoleon dal do jej služieb. Už v roku 1793 sa vo veku dvadsaťštyri rokov stáva generálom. O dva roky neskôr vykročí na politickú dráhu. Streľbou z diel do parížskeho davu zachraňuje vládu a symbolicky ukončuje revolučné obdobie, keď o politike rozhodovala ulica.
Za odmenu, a zároveň aby sa ho zbavili, Napoleona vyšlú k francúzskej armáde v Taliansku. Do zbedovaných vojakov stíhaných porážkami vleje nový život. Sériou brilantných víťazstiev ovládne Taliansko a prinúti Habsburgovcov prijať potupný mier.
Stáva sa miláčikom francúzskeho ľudu a vláda mu povoľuje uskutočniť výpravu do Egypta, ktorá má rozložiť britské koloniálne impérium. Ťaženie sa skončí katastrofou. Na zemi síce víťazí, britský admirál Nelson však zničí francúzske loďstvo a Napoleon sa ocitá v izolácii. Aby si zachránil otrasenú pozíciu, ponechá armádu v Egypte jej osudu a uteká do Paríža.
Reformátor
V roku 1799 sa Napoleon chopí moci, zatiaľ iba ako prvý konzul republiky. Zo spätného pohľadu to bolo jeho najúspešnejšie obdobie.
Presadil reformy, ktoré skoncovali s feudalizmom, aj s revolučnými prechmatmi a položili základ moderného Francúzska. Zreformoval štátnu správu a školstvo, ozdravil ekonomiku. Vydal občiansky zákonník nazývaný „Code Civile“ či „Code Napoleon“, ktorého mnohé ustanovenia platia aj dnes. Uzavrel dohodu s Vatikánom, ktorá s obmedzeniami obnovila postavenie katolíctva ako štátneho náboženstva.
Aj keď sľuboval, že bude konzulom iba dovtedy, kým bude Francúzsko v ohrození, zmení názor a v roku 1804 sa necháva korunovať za cisára. V sérii vojnových ťažení si podrobuje veľkú väčšinu Európy až po hranice Ruska.
Vrchol svojej moci dosiahol v rokoch 1807 až 1811, keď o dianí v Európe rozhodovala hlavne jeho vôľa.
Neriešené problémy spôsobili pád
Celý čas však Napoleon nevyriešil tri problémy, ktoré sa mu stali osudnými.
Nedokázal nikdy zlomiť odpor Španielov podporovaných Britániou. Pyrenejská krajina sa stala čiernou dierou, pohlcujúcou stále nové francúzske jednotky, ktoré mu chýbali inde. Nedokázal poraziť Britániu, ktorá z bezpečia spoza mora ovládaného britskými loďami organizovala stále nové protinapoleonské koalície. A nedokázal vyradiť Rusko, ktoré zostávalo hrozbou pre jeho európsku hegemóniu.
V roku 1812 Napoleon vyrazil do Ruska, aby konečne vyriešil aspoň jeden z týchto problémov. Stratil však iba väčšinu armády, zvyšky ktorej opäť ponechal jej osudu a utiekol do Paríža.
Vyhnanec
Francúzsko už bolo po viac ako dvadsiatich rokoch revolúcie a vojen vyčerpané. Dochádzali mu hospodárske aj ľudské zdroje práve v čase, keď sa skoro celá Európa proti Napoleonovi spojila. V „bitke národov“ pri Lipsku cisár utrpel porážku. Spojenci ho prinútili vzdať sa trónu a v roku 1814 prijať ponižujúce vyhnanstvo na ostrove Elba v Stredozemnom mori.
Stále ambiciózny cisár nevydržal. V roku 1815 sa bez súhlasu spojencov vrátil do Francúzska a opäť zasadol na trón. Dúfal, že sa veľmoci s jeho návratom zmieria a že im to celé nebude stáť za nové kolo vojen. Spojenci však mali z Napoleona stále strach, veľmi rýchlo zmobilizovali svoje armády a v bitke pri Waterloo mu zasadili definitívnu porážku.
Po druhý raz cisára poslali do vyhnanstva na nehostinný Ostrov sv. Heleny v južnej časti Atlantického oceánu, odkiaľ už nemohol utiecť. Tam v roku 1821 zomrel. Francúzsko sa svojho cisára opäť dočkalo až v roku 1840, keď jeho pozostatky s veľkou pompou pochovali v parížskej Invalidovni.
