Takáto extrémna formulácia mala skôr len zvýšiť účinok prejavu prezidenta Harryho S. Trumana v americkom Kongrese a presvedčiť zákonodarcov o nutnosti pomoci Grécku a Turecku. Napokon sa však stala rozhodujúcim momentom v zahraničnej politike USA a významne tak prispela k zastaveniu šírenia komunizmu.
Nebezpečný Sovietsky zväz
„Myslím, že už nemôžeme pristupovať na žiadne kompromisné riešenia. So Sovietmi sa babreme veľmi dlho,“ vyhlásil údajne americký prezident Truman v januári 1946, keď Spojené štáty riešili otázku, či sa vrátiť k politike izolacionizmu - nezasahovania do diania vo svete okrem amerického kontinentu. V tom čase totiž začali silnieť hlasy upozorňujúce na nebezpečenstvo expanzie Sovietskeho zväzu a na jeho pripravenosť využiť na to povojnovú hospodársku krízu v Európe. Jedným z tých, čo takmer odhadli budúci vývoj, bol i americký diplomat George Kennan, ktorý obavy z mocenských ambícií Ruska adresoval už prezidentovi Franklinovi Rooseveltovi.
Neskôr, vo februári 1946, ako vedúci diplomatickej misie USA v Moskve zaslal Kennan Trumanovi takzvaný dlhý telegram (8000 slov), v ktorom okrem iného vyzval Spojené štáty, aby začali „tvrdo a rozhodne zadržiavať ruské expanzionistické tendencie“. Nielen Kennanovi už vtedy bolo jasné, že Stalinovi nejde len o strednú a východnú Európu. V bezprostrednom ohrození mohli byť i Taliansko a Francúzsko, kde silnelo komunistické hnutie a masové demonštrácie podporované Kremľom.
Železná opona
„Jediné Atény - Grécko s celou svojou nehynúcou slávou - si môžu slobodne zvoliť vlastnú budúcnosť pod dohľadom britských, amerických a francúzskych pozorovateľov,“ vyhlásil v marci 1946 Winston Churchill vo Fultone. V slávnom prejave o železnej opone v Európe, na ktorom bol prítomný i Truman, upozornil predchádzajúci a neskorší britský premiér aj na situáciu v Grécku, pretože sa tam práve schyľovalo k občianskej vojne. Legitímnu vládu, o zvrhnutie ktorej sa usilovali komunistické gerily, vtedy podržali britské jednotky, ktoré boli v krajine od roku 1944.
Sama Británia však bojovala s hospodárskou krízou a v roku 1947 už neuniesla mnohostrannú zahraničnú angažovanosť (okrem Grécka napríklad v Indii, Malajzii či na Blízkom východe). Dôsledkom toho bolo i rozhodnutie ukončiť na jar 1947 hospodársku a vojenskú pomoc Grécku a Turecku. To sa zrejme stalo príslovečnou poslednou kvapkou pre koniec váhania Spojených štátov. Získaním Grécka a Turecka, kde chcela Moskva vybudovať vlastné vojenské základne, by sa komunizmu otvorili dvere do západnej Európy.
Marshallov plán
„Politika Spojených štátov musí spočívať v podpore slobodných národov, ktoré vzdorujú pokusom o zotročenie ozbrojenými menšinami či vonkajšiemu tlaku,“ predniesol Truman 12. marca 1947 pred Kongresom USA. V prejave americký prezident požiadal zákonodarcov o súhlas s poskytnutím pomoci Grécku (v hodnote 250 miliónov dolárov) a Turecku (150 miliónov dolárov). Zákon o pomoci bol schválený nasledujúci mesiac a v máji 1947 bol ešte rozšírený na západné okupačné zóny v Nemecku, Rakúsku a Taliansku.
V plnej miere sa politika zadržovania komunizmu realizovala v Marshallovom pláne, v ktorom USA v júni 1947 ponúkli hospodársku pomoc všetkým európskym krajinám. Týmto programom sa podarilo stabilizovať iba západnú Európu (sovietske satelity vrátane Československa boli donútené americkú pomoc odmietnuť), zbrzdiť sovietsku expanziu a iniciovať európsku integráciu. Na druhej strane však Marshallov plán potvrdil dvojpólové rozdelenie starého kontinentu, ktoré odstrašujúci efekt jadrových zbraní udržal pri živote viac než 40 rokov.
