kového prezidenta a štátnika. Karl Carstens zomrel pred 15 rokmi, 30. mája 1992.
Svojho otca nikdy nepoznal a sám sa nikdy otcom nestal. Karl Carstens sa narodil v roku 1914 v Brémach potom, čo jeho otec padol na fronte počas prvej svetovej vojny. On sám sa oženil počas druhej svetovej vojny, tiež ako vojak, ale nikdy pocit otcovstva nezažil. So svojou ženou Veronikou, počas vojny sestričkou Červeného kríža, nemohli mať vlastné deti. Zosobášili sa v roku 1944, v čase, keď už do nacistického Nemecka mierili sovietske vojská.
Vymenil právo za diplomaciu
Karl vyštudoval právo na univerzitách vo Frankfurte nad Mohanom, Mníchove, Hamburgu i francúzskom Dijone. Po vojne začal pracovať ako advokát v Brémach. Po desiatich rokoch vymenil právo za diplomaciu a ako expert na európsku politiku vstúpil do nemeckej diplomacie. Politickú kariéru začal ako štátny tajiomník - najprv na ministerstve zahraničných vecí, potom na ministerstve obrany a do tretice v úrade spolkového kancelára. Po nástupe sociálnych demokratov (SPD) a liberálov (FDP) k moci v roku 1969 zo štátnej služby odišiel. Vrátil sa o tri roky neskôr ako kresťanskodemokratický (CDU) poslanec Bundestagu a už o štyri neskôr sa stal jeho prezidentom.
Keď ho v roku 1979 zvolili za nemeckého prezidenta, vytiahli na neho hnedú minulosť a vyčítali mu členstvo v Hitlerovej strane NSDAP. Carstens do národnosocialistickej strany skutočne v roku 1940 vstúpil, ale nikdy sa nedokázalo, žeby v nej bol akokoľvek aktívny. Vstúpil tam na nátlak predsedu krajinského súdu, kde pracoval ako referent, pretože mu hrozili, že príde o zamestanie.
Hoci jeho voľba rozdelila krajinu, stal sa Carstens prezidentom, ktorý dokázal spájať. Na svojich legendárnych túrach po krajine sa stretával s ľuďmi všetkých vekových kategórií i spoločenských vrstiev.
Rozhodli predčasné voľby
Najťažším obdobím jeho prezidentovania bol zrejme január 1983, keď rozhodol o rozpustení parlamentu a vypísaní predčasných volieb. Ani Carstensovo rozhodnutie nebolo prijaté hladko. Politická situácia bola v tom čase komplikovaná. Pri prerokúvaní rozpočtu na rok 1983 sa rozpadla sociálno-liberálna koalícia (SPD a FDP) a FDP sa následne spojila s kresťanskými demokratmi (CDU), čo umožnilo voľbu nového spolkového kancelára. Keď v októbri 1982 pri konštruktívnom hlasovaní o dôvere vystriedal Helmuta Schmidta Helmut Kohl, chcela novovytvorená koalícia odobrenie od voličov. A tak v decembri Kohl úmyselne inicioval hlasovanie o dôvere, ktorú nedostal a žiadal predčasné voľby. Prezident Carstens mu po váhaní nakoniec vyhovel, parlament rozpustil a predčasné voľby vyhlásil na marec. Kritici vyhlasovali, že tento krok odporuje reprezentatívnej demokracii, kedže voliči nedávajú hlasy vláde alebo určitej koalícii, ale politickým stranám, a teda zmena koalície nemusí byť potvrdená vo voľbách.
Ústavný súd neskôr krok prezidenta Carstensa odobril s tým, že FDP bola po zmene koaličného partnera vnútorne nejednotná a nová vláda sa tak nemohla spoľahnúť na stálu väčšinu. Vo voľbách voliči nový kabinet Helmuta Kohla potvrdili.
Veľa cestoval
V roku 1983 sa stal prvým nemeckým prezidentom, ktorý navštívil Juhosláviu. Pri inej z jeho zahraničných ciest vznikla aj myšlienka na založenie nadácie. „Bolo to nad Himalájami, keď sme cestovali do Číny,“ spomína jeho manželka Veronika. V lietadle mali dosť času na rozhovor, a tak sa rozhodli založiť nadáciu, ktorá by inšpirovala lekárov využívať popri konvenčnej liečbe aj prírodnú liečbu a homeopatiká.
Dnes má Nadácia Karla a Veroniky Carstensovcov 40-tisíc členov a k dispozícií 30 miliónov eur, ktoré dáva na výskumné projekty, štipendiá či podporu homeopatických výskumov na nemeckých klinikách. V rámci Európy je jednou z najvýznamnejších inštitúcií v tejto oblasti a podľa niektorých zdrojov investovala do oblasti náuky o prírodnom liečení a homeopatie viac peňazí ako nemecká vláda či samotná Európska únia.
Dnes vedie nadáciu manželka Veronika a aj ako 84-ročná stále pracuje ako lekárka. Magazín Stern sa nedávno pozastavil nad tým, že práve konzervatívec Karl Carstens je dodnes jediným spolkovým prezidentom, ktorého žena pracovala. „Bol oveľa modernejší, než si ľudia mysleli. Inak boli naše zamestnania prísne oddelené. Len raz sa ma pokúsil akýsi pacient využiť a dostať sa k prezidentovi. Postavil si garáž načierno...“
Karl Carstens sa cítil starý, aby prijal kandidatúru aj na druhé volebné obodobie. Po skončení prezidentského mandátu a voľbe Richarda von Weizsäckera za svojho nástupcu sa v roku 1984 z politiky stiahol. Až do svojej smrti sa venoval práci v nadácii a zbieral vyznamenania za svoju politickú činnosť.
