vo z inej planéty, ktoré zachytili pozemské prístroje.
K Venuši sa Venera 4 vydala pred 40 rokmi - 12. júna 1967.
Program sond Venera (tak sa po rusky volá Venuša) Sovieti začali v roku 1961. Jednotka sa však nedostala zo Zeme, takže prvou sondou, ktorá Venušu obletela, sa stal americký Mariner 2. Ďalšie dve Venery neprežili dramatické stretnutie s hustou atmosférou Venuše. Až štvrtá, ktorá k našej najbližšej planéte dorazila v októbri 1967, odvysielala niekoľko zaujímavých údajov napriek tomu, že pri vstupe do atmosféry časť prístrojov zlyhala. Zvyšné však pri viac ako hodinovom zostupe atmosférou na padákoch zistili, že jej hlavnou súčasťou je oxid uhličitý (viac ako 90 percent) a zaznamenali malé množstvo vodnej pary, kyslíka a vzácnych plynov. Zmerali magnetické pole Venuše, približne tritisíckrát slabšie ako naše.
Nezistili vplyv radiačných (tzv. van Allenových) pásov, ktoré by Venušu chránili pred účinkami slnečného vetra. Tým potvrdili naprostú odlišnosť planéty, ktorú predtým mnohí považovali za kozmickú dvojičku Zeme vzhľadom na podobnú hmotnosť a veľkosť.
Úspešné Venery
Venery mapovali záhadnú Venušu ďalej. Z ich správ bolo čoraz zrejmejšie, že ide o planétu, kde nemôže byť život, aspoň nie v takej podobe, ako ho poznáme my. Venera 5 sa dostala do výšky 23 km nad povrch, Venera 6 do výšky 11 km, než ju rozdrvil atmosférický tlak, na povrchu Venuše 90-krát vyšší ako na povrchu Zeme. Venera 7 v decembri 1970 ako prvá pozemská sonda vôbec mäkko pristála na inej planéte a odmerala teplotu povrchu. Prežila na ňom však iba 23 minút. Niet sa čo čudovať, veď jeho teplota dosahuje až neuveriteľných 480 stupňov Celzia. Odolná Venera 8 na ňom vydržala sedieť 50 minút.
Ďalší historický úspech zaznamenala Venera 9, keď sa v októbri 1975 jej orbitálna časť stala prvou umelou družicou Venuše. Najväčšou senzáciou však boli prvé čiernobiele snímky kamenistej krajiny, pripomínajúcej depresívnu pozemskú púšť.
Napriek obavám z tamojšej nevyspytateľnej atmosféry na nich vidieť dokonca tiene kamier. Takéto detaily z cudzej planéty ľudské oko nikdy predtým nevidelo. Venera 13, ktorá v marci 1982 prežila v extrémnych podmienkach Venuše dve hodiny a sedem minút, už ukázala povrch Venuše vo farbe a ešte aj zanalyzovala vzorku pôdy.
Venera 14 urobila ďalší pokrok v chemickej analýze hornín. Zistila, že sa podobajú na sopečné čadičové horniny z dna oceánov na Zemi. Poslednou sondou doteraz najúspešnejšieho programu výskumu Venuše bola Venera 16. V októbri 1983 zmapovala z orbity severnú pologuľu.
Magellan a Venus Express
K medzníkom výskumu Venuše patrí aj štvorročná misia amerického Magellanu, vybaveného „radarovými očami“. Tie v rokoch 1990 - 1994 prenikli hustými mrakmi naprosto dokonale a zmapovali 98 percent povrchu Venuše s jej sopkami, pohoriami a nížinami.
Aby zostal zachovaný ženský ráz planéty, ktorú vnímame ako protipól mužského Marsa, všetky dostali na základe medzinárodného dohovoru mená iba po ženách - Aphrodite Terra alebo Rusalka Planitia. Výnimkou sú Alpha a Beta Regio, nájdené radarovým prieskumom zo Zeme, a, samozrejme, ešte Maxwell Montes, pomenované po slávnom škótskom fyzikovi a matematikovi, ktorý spojil elektrickú a magnetickú silu do jednej.
Venuša sa stala centrom pozornosti aj v tomto roku začiatkom júna. Zamerali sa ňu mnohé pozemské teleskopy a kamery americkej sondy Messenger, letiacej k Merkúru, spolu s prístrojmi sondy Venus Express, krúžiacej na obežnej dráhe Venuše. Spoločné sústredenie najvýkonnejšie techniky prinieslo pozoruhodné zábery, ktoré vedci analyzujú. Radi by totiž rozlúštili ďalšie záhady, ktoré pred nimi skrýva tento tretí najjasnejší objekt na nočnej oblohe, kde je deň dlhší ako rok.
Vzhľadom na mimoriadne pomalú rotáciu tu totiž trvá jeden deň 243 pozemských dní, zatiaľ čo rok, teda obeh planéty okolo Slnka, 225 dní. Okrem toho rotácia Venuše je opačná (retrográdna), čiže z nášho pohľadu Slnko vychádza na Západe a zapadá na Východe.
Terajšia misia Európskej kozmickej agentúry Venus Express ráta s pobytom sondy na obežnej dráhe prakticky iba dva venušianske dni.
Uvidíme, či to bude stačiť na odhalenie záhad veľmi zvláštneho prúdenia atmosféry vrátane silných búrok, jej chemického zloženia v rôznych výškach alebo na zistení ďalších podrobností o zničujúcom skleníkovom efekte, ktoré napríklad Stephen Hawking považuje za možný predobraz pozemských udalostí. Vlastne o tom je terajšie skúmanie Venuše predovšetkým: malo by priniesť viac znalostí o nás samých.
