Londýn je povestný svojimi hmlami už od rímskych čias. Nikomu preto nenapadlo, že tentoraz sa deje niečo mimoriadne. K vodným parám sa však pridal aj dym z komínov, ktorý pre inverziu ostával pri zemi. Mesto sa na 5 dní ponorilo do šera. Smog usmrtil tisíce ľudí s dýchacími problémami. Stalo sa tak 5. decembra 1952.
Londýnčania boli na hustú hmlu zmiešanú s továrenským dymom zvyknutí už od priemyselnej revolúcie. „Hrachová polievka“, ako ju nazývali, zvyčajne prišla a o niekoľko hodín sa rozptýlila. Od začiatku 20. storočia sa pre ňu v meste používal aj výraz smog, ktorý vznikol spojením anglických slov smoke (dym) a fog (hmla).
Nečakaná pohroma
Začiatok zimy v roku 1952 bol na anglické pomery mimoriadne chladný. Dokonca aj juh krajiny už v novembri niekoľkokrát zasnežilo. V prvých decembrových dňoch sa ponad Londýn zniesol od kanála La Manche studený vlhký vzduch a prikryl ho hmlou.
Obyvatelia mesta reagovali na teploty okolo nuly zvýšeným vykurovaním. Pred polstoročím mala ešte väčšina londýnskych domácností pece na uhlie, ktoré bolo často nekvalitné a obsahovalo množstvo síry. Dym z neho spoločne s výparmi z tovární a tepelných elektrární hmlu zafarbil do siva.
V tom čase navyše londýnska hromadná doprava dokončila prechod od elektrických vozov na autobusy s naftovými motormi.
Inverzia spôsobená studeným vlhkým vzduchom a bezvetrie vytvorili nad mestom prikrývku. Namiesto toho, aby dym stúpal a strácal sa v atmosfére, ostával pri zemi a v nasledujúcich štyroch dňoch pripravil Londýnu pohromu.
Londýn bez futbalu
Hmla neustále hustla. V meste takmer úplne skolabovala doprava, pretože viditeľnosť bola len niekoľko metrov. Taxikári mali problémy nájsť vlastné auto, deti nechodili do školy a bielizeň vyvesená na šnúrach očernela.
Po prvý raz okrem oboch svetových vojen sa v hlavnom meste Británie nehrali žiadne futbalové zápasy. Hmla bola taká silná, že nemala problém preniknúť dovnútra budov, takže pre ňu museli zrušiť aj viacero divadelných predstavení. Ľudia mali často problém nájsť na ulici vlastné príbytky. Zlodeji mali uľahčené pracovné podmienky, a tak pribúdali krádeže a vlámania.
Dickensovská atmosféra
Štipľavý vzduch bol plný škodlivín, predovšetkým nebezpečného oxidu siričitého, ktorého bolo v povetrí desaťkrát viac ako obvykle. Smog bol najhustejší od začiatku meraní v roku 1873. Situácia sa okrem zločincov zrejme pozdávala iba americkým turistom, ktorí si podľa historika Stephena Inwooda pochvaľovali „pochmúrnu dickensovskú atmosféru“.
Vyslobodenie prišlo 9. decembra, keď vietor hmlu konečne rozfúkal. Pre väčšinu Londýnčanov ostala len nepríjemnou epizódou. Podozrenie, že sa mohlo stať niečo oveľa horšie ako kolaps dopravy, mal ako prvý personál nemocníc, ktorý zachytil ponosy zamestnancov pohrebných služieb na nedostatok truhiel.
To, že išlo o naozajstnú katastrofu, ukázali onedlho šokujúce údaje zo štatistík. Podľa nich zomrelo v týždni „veľkého smogu“ o 4-tisíc ľudí viac ako v predchádzajúcom. V nasledujúcich mesiacoch zomrelo na následky nadýchania sa otráveného vzduchu približne ďalších 8-tisíc obyvateľov mesta.
Medzi obeťami boli predovšetkým starší ľudia a novorodenci, ktorých trápili dýchacie problémy, alebo mali zníženú imunitu. Zomierali hlavne na zápaly priedušiek a pľúc.
Tragédia zmenila Londýnčanov
Tragédia v Londýne zmenila pohľad ľudí na znečistenie miest, ktoré sa predtým bralo ako samozrejmosť. Upozornila na to, že ak sa neprijmú účinné opatrenia, bude život v nich veľkým rizikom.
V nasledujúcich rokoch prijal britský parlament viacero zákonov, ktoré zakázali používanie tuhých palív v mestách a obmedzili aj počet tepelných elektrární. Ich zavedenie do praxe však trvalo dlhší čas, takže Londýn zažil v rokoch 1957 a 1962 dva ďalšie husté smogy, z ktorých sa každý podpísal pod smrť približne tisíc Londýnčanov.
Znečistenie ovzdušia ostáva dodnes hlavnou príčinou predčasných úmrtí obyvateľov veľkomiest. Rozdiel je len v tom, že jeho hrozba už nie je taká viditeľná, pretože dym z komínov nahradili splodiny z áut.
