V minulom storočí bol európsky film možnosťou na vyjadrení postoja, názoru a nositeľom myšlienok. Európsky film v 50. a 60. rokoch prinášal nové témy, pohľady na život, vyvolával búrlivé diskusie a mnohé premiéry boli skutočne nielen kultúrnou, ale aj spoločenskou udalosťou.
Začiatok cesty
Povojnové Taliansko bolo plné pulzujúcich nervov, otázok a nejasných odpovedí. Krajina, ktorá sa musela veľmi rýchlo vyliečiť z Mussoliniho velikášstva, bola vyčerpaná a prejedená veľkolepými „imperátorskými“ produkciami z medzivojnového obdobia a mladá generácia filmárov hľadala absolútne odlišné témy a filmový jazyk.
To bol začiatok cesty Leopolda Triesteho, scenáristu a asistenta réžie. V tejto generácii boli mená, ktoré urobili na najbližšie obdobie z talianskeho filmu naozajstnú udalosť – F. Fellini., M. Antonioni, P. Passolini. Leopoldo Trieste k nim patril.
Názory a život tejto generácie v danom období sa pokúsil zhrnúť F. Fellini vo filme Darmošľapi (1953). Film o partii zaháľačov plných túžob, pohŕdania, mizivej budúcnosti a bez chuti na zmenu zarezonoval v celom svete, samozrejme, najviac ho mohli vychutnať a pochopiť Taliani. Prichádzal neorealizmus. Spisovateľ, akým bol vo filme Leopoldo, ktorý raz napíše niečo zásadné, kým sa niečoho napije, sedel v každom druhom bare. Ten vo filme bol presný. Hral ho vtedy ešte scenárista Leopoldo Trieste.
Neodolal ponuke Felliniho
V 40. až 50. rokoch napísal 13 scenárov a vehemencia, s ktorou tvorcom prezentoval svoje príbehy a postavy, zaujala najmä režisérov. „Leopoldo, veď ty by si to mohol rovno zahrať!“ počúval často. Trieste chcel najmä písať a režírovať (filmy režíroval dva, asistoval pri viacerých), no ponuke Felliniho nik normálny neodolá.
Triesteho výkon v Darmošľapoch skutočne zaujal a odštartoval jeho hereckú cestu. Kto potreboval výraznú postavu plnú talianskej energie a charizmy, ktorá sa vie predať aj na malej ploche, oslovoval Triesteho. Ten hneď pochopil, že aj toto je tvorba filmu a herectvu sa začal venovať naplno.
Od roku 1946 do začiatku 70. rokov hral vo viac ako 70 filmoch. Exceloval najmä v Američanovi v Ríme (1954) a Rozvode po taliansky (spolu s M. Mastroiannim). K talianskemu filmu 70. rokov začala patriť aj téma mafie, korupcie v spoločnosti a L. Trieste bol opäť pritom, či už v Sicílskom klane (1969) alebo Pochabosti mocných (1971). Jeho výrazné postavy zaujali aj vo vzdialenejších destináciách. Keď pripravoval F. Coppola druhý diel mafiánskej ságy Krstný otec (1974), musel osloviť aj Triesteho. Film získal štyroch Oscarov a v galérii malých, ale dôležitých a výrazných postáv navždy zostane aj signor Roberto Leopoldo Trieste. Bol pritom.
Talianska filmová „mafia“ svojho člena naďalej potrebovala, vždy keď hľadala výraznú postavu a tak to bolo až do konca minulého storočia.
Smútok v tvári
V roku 1953 bol L. Trieste pri generačnej výpovedi Darmošľapi. Mladý a plný energie. Svet okolo neho a názor na filmové umenie sa výrazne zmenil a smútok nad týmto posunom vyjadril pre Talianov kultový film Kino raj v roku 1988.
Oceňované dielo, ktoré smúti za chvíľami, keď bolo premietanie filmu udalosťou pre celé mestečko, keď Talian v kine skutočne žil a potreboval film, lebo patril k jeho životu. Film o stretnutí starého premietača a mladého chlapca jasne konštatuje, že čas sa nevracia.
Smutný kňaz vo filme toto všetko vie a nemusí ani príliš rozprávať, všetok smútok z toho, čo odišlo, stálo zato a už nikdy sa nevráti, má zapísaný vo svojej tvári. Nemohol ho hrať nik iný ako Leopoldo Trieste.
Tých 86 rokov, ktoré tu prežil, boli jeho skvelé roky pri príbehu dobrého európskeho filmu 20. storočia. Čas sa nevracia.
