Baron, Karol

Karol Baron bol dôležitým surrealistickým výtvarníkom. Trochu surrealisticky aj zomrel

avu.

Bol pekný, letný slnečný deň roku 2003. Z redakcie sme sa vybrali navštíviť výtvarníka Karola Barona v jeho dome v Ivanke pri Dunaji.

Privítal nás v dobrej nálade spolu s manželkou. Sedeli sme v záhrade pod stromami, pojedali veľký červený melón a on nám rozprával, ako sny ovplyvňujú jeho tvorbu. Bol nevtieravý hostiteľ a veľmi príjemný spoločník. Zaviedol nás do svojho ateliéru, aby nám predstavil najnovšiu kolekciu malieb, inšpirovaných kabalou. Naspäť do prehriatej, rušnej Bratislavy sme odchádzali s veľkou kyticou kvetov, ktoré nám zo starostlivo udržiavaného záhonu narezal.

Prešlo pár mesiacov a ten istý usmievavý pán, jeden z našich viacerých známych z „mrožími“ fúzmi, prežíval svoje šťastné chvíle v Paríži. Bolo to pred piatimi rokmi o tomto čase. Učľapkaný koniec februára bol chvíľou pre jeho poctu.

Ako členovi legendárnej česko-slovenskej surrealistickej skupiny, kam patril zo Slovenska spolu s Albertom Marenčinom a Jurajom Mojžišom, sa Karolovi Baronovi dostalo veľkého zadosťučinenia. V prestížnej parížskej súkromnej galérii Les yeux fertiles pripravil výstavu svojich pastelov z rokov 1968 až 1991.

Protest proti zime

Ale prišla parížska nedeľa 29. februára 2004. Vernisáž úspešne prebehla už vo štvrtok a Karol Baron sa mal s manželkou vracať naspäť na Slovensko. Nestalo sa tak. V tom čase totiž práve podliehal zraneniam po tom, čo ho na jednej z parížskych ciest zrazilo auto.

Správa o jeho smrti priateľom doma vyrazila dych. Jeho milovaný Paríž, mekka surrealizmu, si ho kruto vzal vo veku nedožitých 65 rokov. „Jeho tvorba je predovšetkým protestom proti zime,“ vyjadruje sa obrazne ešte v roku 1977 jeho český surrealistický kolega Vratislav Effenberger. A irónia osudu je zrazu na mieste.

„Jeho zbesilá grotesknosť má za sebou nie lyrické, ale filozofické zázemie,“ píše ďalej, keď hľadá a nachádza v jeho dielach pôvod jemného vnútorného smiechu.

Rolka za večer

Karol Baron sa zaraďuje k najvýraznejším predstaviteľom slovenského maliarstva druhej polovice 20. storočia. Mutanti, palcológoidi, homunkulovia, korytnačia hlava poháňaná lodnou skrutkou. To je svet krutej grotesky, ako ju stvárňoval. Počas života ho sprevádzalo viacero tragických udalostí.

S manželkou sa staral o svoju chorú, nehybnú dcéru a dlho žil vo veľkej núdzi. Za zdravotnú starostlivosť o ňu často platil práve svojimi obrazmi.

Po skončení strednej školy sa chcel veľmi dostať na Vysokú školu výtvarných umení. Napriek tomu, že stále húževnato kreslil, podarilo sa mu to až na piaty raz. Jeho priateľ Egon Gál si na jeho úsilie spomína ešte z čias vojenčiny, kde sa intenzívne pripravoval na prijímacie skúšky.

Pracoval celé dlhé večery, a keďže nemal peniaze ani na materiál, kreslil tenkým štetcom a tušom na toaletný papier. Za jeden večer vraj pokreslil celú rolku.

Raz to príde

Od roku 1970, keď sa Karol Baron stal členom surrealistickej skupiny v Československu, bola jeho tvorba z výtvarného diania v bývalom Československu prakticky vyradená. Aktivít tejto skupiny sa však nezriekol.

Vytvoril množstvo cyklov, o ktorých vedel, že ich nebude môcť vystaviť alebo ich predať, stále však veril, že raz to príde. Maľovanie sa mu stalo terapiou.

Od roku 1995 pôsobil Karol Baron na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Jeho bývalí študenti po jeho smrti napísali do internetových diskusií nášho denníka, že ich jeho tvorba nesmierne obohatila.

Dvadsiaty deviaty február tento rok nebude. Deň smrti surrealistického maliara neexistuje. Tým skôr si ho pripomíname.