Baekeland sa novým materiálom venoval najmä preto, aby zarobil peniaze.
Leo Hendrik Baekeland
Bakelit už dávno nepatrí medzi technické zázraky. Svoju nenápadnú úlohu však plní ďalej – typickým príkladom sú zástrčky elektrického vedenia – a patrí medzi najpoužívanejšie umelé hmoty. Pre nás sa však spája skôr s prekonaným a nie príliš úspešným obdobím, symbolom ktorého sú známe „bakeliťáky“ alias trabanty.
Začiatkom storočia bolo všetko inak.
Umelý zázrak
Pred sto rokmi, vo februári 1909, oficiálne ohlásil 45-ročný belgicko-americký chemik Leo Baekeland na zasadnutí Americkej chemickej spoločnosti v New Yorku, že už dávnejšie vynašiel syntetický materiál, ktorý nahradí vzácnu prírodnú živicu, produkovanú orientálnym chrobákom (šelak).
Nová hmota je nehorľavá, oveľa všestrannejšia a dostupnejšia, čiže lacnejšia. Keď sa za horúca vyformuje, drží svoj tvar, dokonca aj potom, keď sa znovu zahreje. Možnosti použitia sú nepredstaviteľné.
Baekeland získal americký patent, ktorý sa neskôr snažili mnohí spochybniť, no belgický chemik žijúci v USA všetky súdy vyhral. V roku 1910 založil spoločnosť General Bakelit Company, ktorá dodávala na trh tisícky druhov výrobkov pre domácnosti aj priemyselné firmy.
Nezničiteľný Parker
Bakelit sa vydal na víťaznú cestu. Používal sa v automobilovom, elektrochemickom aj odevnom priemysle. Začali sa z neho vyrábať hračky aj gramofónové platne. Prvá takáto platňa zvečnila zvuk džezového orchestra Cabella „Caba“ Callowaya, ktorý hral v legendárnom newyorskom Cotton Clube v časoch prohibície.
Výtvarníci si skúšali svoju predstavivosť pri návrhoch na praktický riad alebo bytové doplnky. Od lesa – vlastne od mrakodrapu – na to išli pracovníci firmy Parker, ktorým ako prvým napadlo využiť bakelit na výrobu plniacich pier. Nezničiteľnosť svojej novinky demonštrovali drastickým spôsobom: hádzali perá na zem z 24 poschodia newyorského mrakodrapu, a potom s nimi písali. Perá fungovali. Baekeland následne nazhromaždil veľký majetok. V roku 1939 sa však rozhodol, že s podnikaním končí. Predal firmu spoločnosti Union Carbide, ktorá sa v decembri 1984 „preslávila“ tragickou haváriou pri výrobe pesticídov v indickom Bhópale.
V stovke najvplyvnejších
Americký časopis Time zaradil Baekelanda medzi sto najvplyvnejších ľudí 20. storočia.
Pritom začiatok jeho kariéry bol sľubný, no nie výnimočný. V škole zvládal fyziku a chémiu tak dobre, že už v sedemnástich sa vďaka štipendiu dostal na univerzitu v Gente. Skončil ju v roku 1884, keď mal 21 rokov.
Zaujal tamojšieho profesora Swartsa, ktorý ho urobil asistentom. Swarts mal peknú dcéru Céline, s ktorou sa Beakeland oženil. No Swarts si pre dcéru predstavoval lepšiu partiu než bol šikovný a nadaný, no predsa len chudobný asistent.
Leo Céline miloval. Možno tu niekde treba hľadať zárodky obrovského úsilia, s ktorým sa pustil do podnikania. Z
chémie toho vedel viac ako ostatní, preto uspel veľmi skoro. Jeho prvým veľkým vynálezom bol fotografický papier Velox, ktorý sa dal vyvolať pri umelom svetle. George Eastman, ktorý v roku 1888 založil firmu Eastman Kodak, od neho patent na Velox kúpil.
Suma, ktorú zaplatil, bola priam astronomická a podľa rôznych zdrojov sa pohybovala od 700-tisíc do milióna dolárov. Baekeland síce musel sľúbiť, že vo fotografickom priemysle s podnikaním skončí, to ho však netrápilo. Mal už nový plán. Ten plán sa volal bakelit.
Postavil si dom v New Yorku, vilu na Floride, a pretože miloval more a pôvodne chcel byť námorníkom, prikúpil k nehnuteľnostiam ešte dve jachty; podobnosť so známym Paulom Allenom, spoluzakladateľom Microsoftu a súčasným majiteľom tretej najväčšej súkromnej jachty na svete, nemusí byť náhodná. Ku koncu života sa z Baekelanda stal čudák: jedol iba konzervy, ktoré mu servírovali na bakelitových podnosoch. Zomrel po mozgovej mŕtvici v newyorskom sanatóriu.
