Strauss st., Johann

v tej najušľachtilejšej podobe. Narodil sa pred 205 rokmi, 14. marca 1804 vo Viedni.

Johann Strauss prežil detstvo v krčme na viedenskej periférii a práve tam roku 1814 zobral mŕtvemu Rómovi husle. Možno už vtedy sa rozhodol, že sa stane huslistom. Nemienil sa zmieriť s myšlienkou, že by mal byť knihárom. Rozpor s rodičovskými predstavami vyriešil svojsky: ušiel z domu, no nie ďaleko. Syna krčmára poznal, našťastie, kdekto, a tak Johanna priviedli späť. Otec sa napokon zmieril s tým, že v rodine bude mať hudobníka.

Mladý Johann preto na jeseň roku 1819 rozšíril zábavné trio svojho učiteľa Lannera. Navyše objavil v sebe aj skladateľské schopnosti. O šesť rokov bola rozšírená kapela doslova na roztrhanie.

Aby aspoň čiastočne vyhovel požiadavkám publika, Lanner rozdelil orchester na dve časti. To bola príležitosť, na ktorú Strauss čakal. Bol priam posadnutý myšlienkou mať vlastný orchester. Keď zistil, že Lanner uverejňuje jeho skladby pod svojím menom, došlo k povestnej a nefalšovanej bitke v sále Bock auf der Wien, kde sa členovia orchestra a ich dirigenti pustili do seba sláčikmi, notovými pultmi i päsťami. Od tej chvíle mala Viedeň dve kapely - Lannerovu a Straussovu, ktoré medzi sebou viedli valčíkovú fanúšikovskú vojnu.

Hviezda valčíkov

S vlastnými skladbami kraľovala Straussova kapela v najväčšom zábavnom podniku u Sperla. Sperl bol jedným z najmodernejších viedenských zábavných podnikov a o Straussovi a jeho valčíkoch onedlho začali písať i zahraničné noviny. Pripravili mu tak pôdu na neskoršie búrlivé prijatia.

Strauss sa predovšetkým snažil o rozšírenie valčíka do sveta. Dobyl ním Viedeň i Európu, roztancoval Paríž. Tlieskali mu renomovaní skladatelia a Straussa vyobjímal na scéne aj husľový virtuóz Nicolo Paganini. V Londýne Straussov orchester na 38 koncertoch priviedol do tanečného ošiaľu chladných Angličanov a na súkromných večierkoch aj kráľovnú Viktóriu. Veľkou Straussovou túžbou bolo koncertovať v Amerike.

Hráči orchestra sa však vzbúrili a odmietli hrať. Vyčerpaný Strauss sa nervovo zrútil. Nútený odpočinok trval tri roky.

Po Lannerovej smrti sa Strauss stal hudobným riaditeľom a uznávaným kráľom valčíkov. História mu však prisúdila meno „otec“ valčíkov a skutočným kráľom valčíkov sa stal jeden z jeho šiestich detí – syn Johann, zvaný Schani.

Plodný skladateľ

Strauss skomponoval 252 opusov, z toho 150 valčíkov, 31 štvoryliek, 28 kvapíkov, 14 poliek a 19 pochodov. Mimoriadnu popularitu si získal Pochod Radeckého, ktorý sa stal priamo symbolom éry dlhej vlády cisára Františka Jozefa I. Dodnes zakončuje slávne novoročné koncerty Viedenských filharmonikov.

Keďže Strauss nebol stvorený pre rodinný život, v manželstve s Annou nevládla rodinná pohoda. Najradšej sa pohyboval na verejnosti ako muzikant a dirigent. Veľa času strávil mimo Viedne.

Vo veľkom dome Hirschenhaus mal svoje oddelené miesto. Anna Straussová však bola silná osobnosť a svoje schopnosti prejavila najmä vtedy, keď ju i rodinu manžel opustil a presťahoval sa k milenke Emílii Trampuschovej. Rodinu mienil podporovať iba pod podmienkou, že žiaden z jeho synov nepôjde v jeho šľapajach. Napriek tomu všetkých troch zlákala hudobná kariéra. Anna sa rozhodla, že syn Johann nebude bankovým úradníkom, ale skladateľom tanečnej hudby. Podarilo sa. V septembri roku 1844 Schani dostal licenciu, založil si orchester a hľadal príležitosť na vlastné vystúpenia.

Strauss senior si neželal, aby jeho syn pôsobil vo sfére, ktorú považoval za výlučne svoju. Napriek tomu sa syn už po prvom koncerte stal vážnym rivalom svojho otca. Stretol sa s mimoriadnym úspechom. Nie preto, že pochádzal z rodiny slávneho hudobníka, práve naopak. Otec Strauss vzápätí vyvinul úsilie, aby synovým vystúpeniam zabránil. Vyhrážal sa každému, kto prijme Schaniho orchester pod svoju strechu. A aj keď sa obaja napokon zmierili, nikdy nespolupracovali.

Viedeň sa so svojím obľúbeným skladateľom rozlúčila v posledné septembrové dni v roku 1848. Skladateľ zomrel na vyčerpanie a šarlach, ktorý dostal od najmladšej dcéry svojej milenky. Tá následne odišla s deťmi i so všetkým, čo mohla z domu zobrať.

Viedeň zostala v šoku: starý kráľ zomrel, zrodil sa však nový. Hudobníci otcovej kapely jednohlasne rozhodli, aby sa orchestre otca a syna zlúčili. A tak už o desať dní mladý Johann s husľami po pravom boku dirigoval novú kapelu a s ňou prešiel celý svet.

Keď v roku 1906 Eduard Strauss znechutený tým, že musel rozpustiť 70-ročný straussovský orchester, zničil celú archívnu pozostalosť orchestra, potreboval na to niekoľko vozov a pec, kde noty a archívne materiály pálili celých päť hodín. Tak prišli hudobné dejiny o „kilogramy“ kultúry.