na 1944. Islandu sa pred 65. rokmi podarilo vymaniť spod dánskej koruny.
Islandská republika
Ústrednou postavou osláv nezávislosti Islandu je postava Fjallkonnany. Ide o mýtickú „pani z hôr,” ženskú inkarnáciu Islandu, ktorá sa objavila v básni Ofsjónir od Eggerta Ólafssona. Práve ona sa stala symbolom hnutia za samostatnosť od Kodane, ktoré naberalo obrátky počas 19. storočia.
Popri čítaní básní o Fjallkonnane ide však najmä o celonárodnú veselicu. V tento deň sa na Islande nepracuje a väčšina obyvateľov vyráža do ulíc. Na čele sprievodu hrá dychovka, nasledujú jazdci na koňoch, mladí skauti s vlajkami. Neformálna zábava pokračuje až do noci, hrajú miestne kapely a deťom sa hádžu obrovské množstvá sladkostí. Miestni vtipne poznamenávajú, že si už zvykli aj na dážď a chladnejšie počasie.
Pocta básnikovi
Dátum národného dňa ostrova bol vybraný na počesť národného buditeľa z 19. storočia Jóna Sigurossona, ktorý sa narodil práve 17. júna. Syn pastora zo západných fjordov odišiel do Kodane študovať históriu.
V dánskom hlavnom meste sa začal intenzívne venovať islandským ságam. Univerzitu nikdy nedokončil, pretože všetok čas venoval politike. V roku 1845 sa Jón vrátil späť na Island, kde sa stal členom obnoveného národného parlamentu Althingu. Ten vznikol už v roku 930 a patrí medzi najstaršie parlamenty na svete. Kuriozitou je, že Sigurosson si poslanecké kreslo za re?gión Ísafjorour udržal počas celého života.
V roku 1851 sa postavil na čelo celonárodného hnutia, ktoré odmietlo prijatie dánskeho základného zákona (Grundlov) na Islande. Ten na ostrove nikdy nevstúpil do platnosti a po rokoch konfliktov nakoniec dánska vláda dovolila Islanďanom prijatie vlastnej (ale oklieštenej) ústavy, ktorá im od roku 1874 dávala autonómiu v domácich záležitostiach. Dovtedy nemal Althingu žiadnu legislatívnu moc a bol v podstate iba poradným orgánom dánskej vlády a kráľa.
Sigurosson s manželkou Ingibjörg nemali žiadne deti, obaja však tvrdili, že ich deťmi sú všetci Islanďania. Ich apartmán v Kodani kúpila v roku 1967 islandská vláda a dnes slúži ako kultúrne centrum. Dnes je otec islandskej nezávislosti zobrazený aj na bankovke v hodnote 500 korún.
Samostatnosť Islandu
Prelomovým bodom na ceste k vzniku republiky bol rok 1918, keď došlo k podpisu tzv. Aktu únie s Dánskom. Ten garantoval Reykjavíku možnosť slobodne sa po 25 rokoch rozhodnúť, či sa osamostatní. Počas vojny však Nemci okupovali Dánsko, takže snahy o nezávislosť nepripadali do úvahy. Aj mnohí politici z Islandu presadzovali, aby sa požiadavky odsunuli až po porážke nacistov.
Do toho prišlo referendum v máji 1944, v ktorom väčšina obyvateľov hlasovala za nezávislosť. Už nebolo s čím otáľať a parlament vyhlásil 17. júna samostatnosť. K vzniku republiky poblahoželal krajine aj jej bývalý panovník, dánsky kráľ Christian X. V novej ústave vystriedal kráľa prezident. Stal sa ním Sveinn Bjornsson.
Tohtoročné oslavy majú nový politický rozmer. Štát čelí bankrotu, prudko rastie nezamestnanosť, devalvovala sa koruna. Táto situácia núti Islanďanov premýšľať nad budúcnosťou a aktuálna je otázka, či predsa len neodovzdajú časť svojej suverenity Európskej únii.
V predčasných voľbách v apríli si zvolili vládu, ktorá presadzuje rýchly vstup do tohto bloku. Dôvody nie sú emocionálne, ani zahraničnopolitické, skôr ekonomicky motivované. Väčšina obyvateľov ostrova vidí v prijatí eura záruku stability.
Približne 80 percent Islanďanov tvrdí, že sa aspoň čiastočne cítia Európanmi. Stolička v Bruseli ich môže vtiahnuť bližšie k Európe a zobrať im väčší kus suverenity, ako keď boli súčasťou Dánska.
