Na jeho hrobke je napísané: „Tu leží Eduard I., kladivo na Škótov.“ Podobenstvo viac ako priliehavé, no súčasníci mu uštedrili hneď niekoľko ďalších prezývok. Pre svojich 188 centimetrov bol nazvaný dlhonohým a záujem o veci verejné mu priniesol pomenovanie Anglický Justinián. Jeden z najvýznamnejších anglických stredovekých panovníkov sa narodil pred 770 rokmi, 17. júna 1239.
Eduard I.
Eduard I. sa do kroník zapísal dobytím Walesu a úspešným rozprášením Škótska. Bolo by však mylné tvrdiť, že ho zaujímal iba boj. Udatnosti síce mal na rozdávanie, no viac ako ktokoľvek pred ním sa zaujímal aj o vládu a zákonodarstvo.
Úspešný bojovník
Ako syn kráľa Henricha III. a Eleonóry Provensálskej dostal Eduard do správy Gaskonsko, pozemky vo Walese a Írsku, no tie ho príliš nezaujímali. Jeho dospievanie však sprevádzali menšie a väčšie vojnové ťaženia a na rozdiel od svojho tárajúceho otca sa rozhodol pre osud chrabrého bojovníka a šikovného jazdca.
Tento chýr sa dostal aj k pápežovi, ktorý ho v roku 1266 požiadal, aby sa zúčastnil na Ôsmej a neskôr aj na Deviatej križiackej výprave. V sprievode družiny pozostávajúcej asi z tisícky vojakov potvrdil svoju povesť a víťazil.
Renomé mladého princa stúplo a keď sa na spiatočnej ceste dozvedel o otcovej smrti, zložil už ako nový anglický kráľ lénnu prísahu francúzskemu panovníkovi Filipovi III. Smelému.
Parlament a boj
Ako panovník zriadil Eduard post kráľovského kancelára a na jeho popud sa po prvýkrát v anglických dejinách začal pravidelne schádzať parlament.
A hoci boli jeho právomoci oklieštené, poslúžil na výber daní, vďaka čomu mohol financovať nákladný dobyvateľský program.
Prvým a na dlhé roky aj posledným Eduardovým cieľom bol Wales. Na všeobecné prekvapenie sa s ním naťahoval vyše desať zím a až v roku 1284, keď na zabezpečenie anglickej nadvlády postavil sieť masívnych hradov, mohol vyhlásiť definitívne pripojenie tohto kniežatstva.
Po smrti osemročnej škótskej kráľovnej Margaréty sa s tamojšími šľachticmi dohodol na mocenskom podiele, no postupne im začal prerastať cez hlavu, a tak popudení vazali v marci 1296 vcelku nečakane, no bez väčšieho úspechu zaútočili na severoanglické Carlisle.
Výprava Albiónu útok opätovala a po bleskovom prekročení škótskych hraníc takmer 60 000 vzbúrencov a civilistov pobila. Eduard potom obsadil celé Škótsko, bábkového kráľa Jána na tri roky uväznil do Toweru a svoju nadradenosť spečatil zhabaním kameňa zo Scone – korunovačného symbolu škótskych panovníkov.
Zdecimovaný národ sa pozviechal až po desiatich rokoch, keď pod vedením národného hrdinu Williama Wallacea podnikol ďalšiu vzburu. V bitke pri Falkirku v roku 1305 sa Eduardovi opäť podarilo vojsko zneškodniť a veliteľa popravil.
Smrť na hranici
Dočasná kapitulácia krajiny gájd priviedla triumfujúceho Eduarda k myšlienke uviesť do jej správy anglickým obyčajom zodpovedajúci právny poriadok. Škótska nepoddajnosť však ani na pomery bláznivého stredoveku nepoznala hraníc, pretože na scéne sa objavil nový uzurpátor trónu Robert Bruce.
Staručký Eduard sa naposledy rozčúlil a pri ceste na ďalšie výboje v lete v roku 1307 zomrel. Stalo sa tak symbolicky – na hraniciach so Škótskom. Práve v tej chvíli anglické ostrie otupelo. Už sedem rokov po jeho smrti si večný súper vybojoval na viac ako tristo rokov nezávislosť.
Kráľ Eduard bol úspešným aj v súkromnom živote. Napriek tomu, že jeho sobáš s Eleonórou Kastílskou sa konal z politických dôvodov, svoju manželku ako jeden z mála vtedajších mocnárov skutočne miloval. Na svet priviedli pätnásť potomkov. Druhú ženu Margarétu si vzal až po deväťročnom žiali.
