Na začiatku minulého storočia nebolo v predrevolučnom Rusku úspešnejšieho spisovateľa. Éra Dostojevského a Turgeneva pominula, zomierajú aj Čechov s Tolstým, a tak sa do popredia dostáva ich priamy literárny potomok, talentovaný novinár Andrejev. Dnes je otázne, či si svoj úspech vôbec užil, pretože raz utrúsil, že iba dobrý autor vie, ako zle píše. 12. septembra uplynie 90 rokov od jeho smrti.
Leonid Nikolajevič Andrejev
Ovplyvnený Schopenhauerovou teóriou životného pesimizmu a nezmyselného pohybu sa dokonca niekoľkokrát pokúsil o samovraždu. A fascinácia smrťou je aj témou jeho majstrovských diel.
Právnik literátom
Leonid Andrejev sa narodil v schudobnenej šľachtickej rodine, jeho otec pracoval ako zememerač. Po otcovej smrti sa vybral v túžbe vyštudovať právo najskôr do Petrohradu a neskôr aj do Moskvy. Sen sa mu splnil, niekoľko zím dokonca pracoval aj ako advokát, no viac ho zaujímala literatúra, divadlo a žurnalistika.
Sprvoti písal fejtóniky, a potom pod pobaltsky znejúcim pseudonymom Džems Linč aj poviedky, publicistické state a divadelné referáty.
V roku 1898 publikuje už pod vlastným menom poviedku Bargamot a Garaska. Všimol si ju Maxim Gorkij a mladého Andrejeva získal pre vydavateľstvo Znanije. Po ďalších prózach a hlavne románe Červený smiech sa z neho stáva jeden z najčítanejších autorov svojich čias. Sústreďuje sa na vnútorný svet jednotlivca a jeho beznádej voči civilizácii a s ostrou kritikou voči buržoázii vykresľuje príbehy mestskej chudoby a drobných remeselníkov. „Novela Myseľ bola jeden čas mojou druhou bibliou,“ povedal o jednej knižke z tohto obdobia slovenský herec Marián Labuda.
Ľudská dôstojnosť
Andrejev si na umeleckej úrovni dal záležať aj pri písaní divadelných hier a po premiére komponovanej drámy Život človeka z roku 1907 ho dokonca oslavovali.
Vtedy nik netušil, že zhruba o štyri desaťročia predbehol postupy absurdnej drámy. Ani on nepracoval s postavami, ale symbolmi, jeho hry nepoháňa dej či konverzácia, ale skôr úniková absurdita, márnosť a smutný smiech. Na svetových scénach je dnes veľmi často uvádzaná azda najzrelšia autorova dráma s názvom Ten, kto dostáva zauchá.
Za ťažiskové dielo jeho tvorby je všeobecne považovaná psychologická próza Poviedka o siedmich obesených. Päť odhalených atentátnikov, prirodzene inteligentný lupič a slabomyseľný vrah slúžia Andrejevovi na dokonalý rozbor mysle na smrť odsúdeného človeka. Autor nehodnotí, nedeformuje, nezaujíma vyhranený postoj, o čom svedčí aj záver novely vyznievajúci ako oslava ľudskej dôstojnosti, ktorú si siedmi nešťastníci podvedome zubami-nechtami zachovávajú.
Pôsobivé vyjadrenie kolektívneho presvedčenia a ľudskej solidarity sa dočkalo viacerých filmových spracovaní.
Smrť vo Fínsku
Štylisticky a jazykovo výborne vybavený Andrejev sa díva na človeka komplexne, tvrdiac, že osud človeka nepodlieha neviditeľným náhodám, ale autentickému uvažovaniu a schopnosti vidieť, vedieť, cítiť, poznať a oddeliť. Znie to nepravdepodobne, no sám introvert nabádal ľudí k tomu, aby sa neuzatvárali sami do seba, pretože sa dostanú do zlej spoločnosti. Jeho dielo desilo, no bolestný pesimizmus nikdy nevykazoval prvky pózerstva, vďaka čomu Andrejeva dodnes obdivujú.
Po roku 1910 sám autor vycítil, že v Rusku už preňho nie je miesto a utiahol sa do Fínska, kde sa pod vplyvom zhoršujúceho duševného zdravia snažil veľa písať.
Októbrovú revolúciu prežil v Petrohrade, no jej myšlienky neprijal, pretože ich od prvej chvíle považoval za katastrofické a vlasti škodlivé. Rozišiel sa s viacerými priateľmi, odsúdil aj Gorkého a vrátil sa do Fínska, kde bol prinútený živoriť. Po ľúbostnom splanutí k istej maliarke sa plánoval odsťahovať do Spojených štátov, no pre doteraz nevyjasnenú smrť to už nestihol. Nedokončil ani knihu Satanov denník, v ktorej predpovedal skorý zánik ľudskej civilizácie.
