. januára 1600, pred 410 rokmi.
V priebehu rokov 1550 – 1650 zažívalo Španielsko najväčší kultúrny rozmach vo svojich dejinách. Vďaka veľkorysej podpore panujúcich Habsburgovcov, ktorí sa viac ako štátnymi záležitosťami zaoberali umením, sa na scéne objavovali noví literáti, maliari, sochári a hudobní skladatelia. Postupne sa však vyčerpali a keď v roku 1681 zomrel jeden z veľkých barokových literátov, magické Siglo de Oro (španielske Zlaté storočie) sa stalo minulosťou. Posledným z posledných bol práve Pedro Calderón de la Barca.
Svedomie storočia
Pedro Calderón de la Barca sa narodil na prahu nového storočia ako potomok šľachtického rodu. Bolo to práve v čase španielskej politickej dominancie nad Európou, dospieval však v tieni tridsaťročnej vojny a záver svojho života prežil v ťaživých časoch nastupujúceho baroka. Napriek tomu bol zarytým priaznivcom absolutizmu.
Madridský patriot vyrastal v duchu tvrdej jezuitskej výchovy, vďaka čomu veľkú časť tvorby venoval náboženským či skôr nábožensko-filozofickým otázkam. Ako nadšený čitateľ scholastického filozofa Francisca Suáreza hľadal odpoveď aj na vnútorný konflikt rozumu a vášne, no nebol len mystickým prorokom uzatvárajúcim sa v tmavých miestnostiach. Naopak, ako praktická osobnosť – študoval právo, logiku i rétoriku – mal dostatočný cit aj pre základné ľudské emócie. Veľa sa zamýšľal nad vzťahom oboch pohlaví a dokonca tvrdil, že zamilovať sa dá len vtedy, keď človek zľaví zo svojich ideálov.
Je to skutočne len sen?
Calderón, ktorý stál pri zrode druhej éry Zlatého storočia, sa rovnako ako jeho veľký predchodca Lope de Vega opieral o rytiersku ideu cti, kresťanské zásady pokory, poslušnosti a ušľachtilosti.
No tam, kde Lope očaroval spontánnosťou, prirodzenosťou a šarmom, on stavil na filozofickú hĺbku a dramatickú štruktúru. Bol to perfekcionista, ktorý neustále prepisoval svoje diela. Keď na začiatku 19. storočia jeho drámy oslavovali nemeckí romantici, i sám Goethe sa čudoval nad ich prepracovanosťou.
Divácky najobľúbenejšími sa stali Calderónove komédie „plášťa a meča“, i keď kritici mu vyčítali, že jeho hrdinom chýba prirodzené vyjadrovanie a ich výpoveď je presýtená hyperbolami a množstvom metafor.
Populárne veselohry ako Dáma škriatok či historické fresky typu Zalamejský richtár väčšinou písal pre komerčné divadlá, no jeho najznámejším dielom ostáva ich protipól – mytologická dráma Život je sen.
Autor sa v nej pustil do poľsko-litovských dejín a v jednoduchých veršoch sa pokúsil riešiť otázku osudového predurčenia a slobodnej vôle človeka. Za hlavného hrdinu určil väzňa Segismunda, syna poľského kráľa, ktorý premýšľaním o sebe napokon prešiel poznaním života a stal sa tvorcom vlastného osudu. Napriek tomu, že dospel k záveru, že život, ktorý prežíva, je len prchavý sen a zdanie. „Dnes už viem: život je sen. A tiež sny sú len snením,“ vraví.
Na konci dejín
Ešte predtým, ako sa Calderón stal rešpektovaným umelcom, musel prekonať mnohé nástrahy doby. Aby zarobil peniaze a uživil svojich súrodencov a macochu, musel počas tridsaťročnej vojny vstúpiť do vojenských služieb kráľovstva.
Po napísaní úspešnej drámy Dáma škriatok sa však stal chránencom a dvorným dramatikom kráľa Filipa IV., ktorý mu zabezpečoval nielen výstavné priestory, ale aj tých najlepších talianskych scénografov a hudobných skladateľov. Od roku 1651 bol Calderón aj kňazom a svojmu rodnému mestu každoročne napísal dve náboženské hry.
