Posúval reálne udalosti k bizarnému až k nadprirodzenému. Svoj talent však nie vždy nasmeroval správne. Pri modernisticky ladených poviedkach oná mágia fungovala, no pri populárnych románoch už nie. Ján Hrušovský zomrel 7. marca 1975, pred 35 rokmi.
Ján Hrušovský
Ján Hrušovký priniesol do slovenskej literatúry exotiku. Namiesto zaužívaných prostredí slovenskej dediny a malomesta, či opisu ich rozmanitých figúrok, zasadil väčšinu príbehov do neznámych stredozemských exteriérov, ktoré si zamiloval počas svojho talianskeho pobytu.
Odmietol pritom opis skutočného života a otvoril sa fantáziám, čím spoločne s generačnými kolegami Tidom Gašparom, Gejzom Vámošom či Ivanom Horváthom dokázal, že aj na Slovensku jestvujú autori, ktorí sledujú európske písanie.
Hotový spisovateľ
Hrušovský mal k literatúre a písaniu blízko už v mladom veku. Vyrastal v prostredí spomienok jeho starého otca a matičného národovca Viliama Paulinyho-Tótha a študoval v Martine a Revúcej, kde sa stretával s odkazom slovenského národného obrodenia.
Už vtedy tušil, že z neho bude spisovateľ.
V dvadsiatich začal písať prvé fejtóny a poviedky do Národných novín, no ako syn advokáta sa najskôr musel pretĺkať ako účtovník v Slovenskej banke v Novom Sade.
Po tom, čo prežil takmer celú 1. svetovú vojnu na fronte, rozhodol sa v roku 1920 odísť na ročný študijný pobyt do Talianska, kde pôsobil na veľvyslanectve v Ríme. Na jeho šťastie tieto zážitky boli silnejšie ako tie vojnové.
Očarený Rímom
Hoci Hrušovský vstúpil do literatúry tesne pred prvou svetovou vojnou a písal až do čias normalizácie, stal sa prototypom hľadajúceho prozaika dvadsiatych rokov. Jeho úsilie o modernosť sa odrazilo v poviedkových zbierkach Pompiliova Madona, Zmok a Dolorosa, ktoré sa spoločne s románom Muž s protézou zaraďujú medzi to najlepšie z jeho tvorby.
V textoch nájdeme výraznú psychologizáciu, sociálnu účasť a predovšetkým silný námet. Nachádzame tu postavy, čo nedokážu odolať fatálnemu pokušeniu - mníšku, ktorá podľahne volaniu svojej telesnosti, mrzáka túžiaceho po zdravých končatinách, či dôstojníka snažiaceho sa pokoriť krásnu ženu.
Hrušovského knižky sa však dočkali aj mnohých nelichotivých recenzií. Alexander Matuška dokonca vyhlásil, že ide o beletriu v najhoršom slova zmysle, o najhoršie expresionistické „techtle–mechtle“. Paradoxne, i samotný autor pri reedícii Pompiliovej Madony povedal:
„Aby som sa priznal, boli to len predstavy dobou zmäteného a nezdravými vplyvmi dekadentnej literatúry dotknutého človeka.“
Znížil kritériá
V čase, keď nad sebou vyniesol tvrdú sebakritiku, už Hrušovský musel korigovať nielen literárne, ale aj občianske postoje. Rovnako ako mnoho ďalších spoločensky etablovaných osobností, ani on neodolal lákadlám politickej moci a stal sa kolaborantom.
V období vojnovej Slovenskej republiky bol šéfredaktorom Slovenskej politiky, redaktorom Gardistu a pracovníkom Úradu propagandy, kde mu šéfoval generačný a literárny druh Tido Gašpar.
Po roku 1956 sa už takmer zabudnutý pokúsil o autorskú rehabilitáciu. Neobstál. V skutočnosti však do literárneho suterénu zišiel už v 30. rokoch.
V snahe pritiahnuť nenáročného slovenského čitateľa odchovaného brakom vytváral sériu „ľudových“ románov ako Jánošík, Verný hrdina či Búrka nad Devínom, no za cenu podstatného zníženia umeleckých kritérií.
Tak získal nálepku triviálneho autora.
