Práve v tom roku mu vyšlo kľúčové dielo Noc s Hamletem, ktoré je sumarizáciou jeho básnickej filozofie, a do smrti, od ktorej uplynulo včera 30 rokov, vydal ešte niekoľko zbierok.
Vladimír Holan
Tridsaťročný penzista
Nepochybne veľký vplyv na „ťažké“ a osudové témy, ktoré dominujú Holanovej tvorbe, mali básnikove vážne zdravotné problémy. Už ako tridsaťročný odišiel pre chorobu do penzie, venoval sa len literatúre a čoraz viac sa uzatváral pred okolitým svetom. Tomu zodpovedali aj mnohé názvy jeho kníh – Triumf? smrti, První testament, Strach, Propast propasti, Bolest či Smrt si jde pro básníka: „Jen se narodil, už bylo rozhodnuto.“
Na dôvažok, aj jediné dieťa, milovaná dcéra Kateřina, trpela vážnou chorobou, a po jej predčasnej smrti v roku 1977 prestal Holan definitívne písať.
Pauzu v tvorbe však mal už predtým, od roku 1948, keď upadol do nemilosti režimu. S komunistickou ideológiou, ktorej podľahol po skončení vojny (Panychída, Rudoarmějci či Tobě), sa totiž rozlúčil veľmi rýchlo.
Holanovmu kádrovému profilu nepridalo ani to, že jeho svadobný svedok, básnik Josef Palivec, sa stal obeťou vykonštruovaného politického procesu.
Werichov sused
V tom čase, až do roku 1968, býval s rodinou v prízemnom byte na pražskej Kampe, ktorý predtým krátky čas do svojej emigrácie obýval Jiří Voskovec. No a na poschodí bol jeho susedom Jan Werich.
Hoci o ich vzťahu kolujú viaceré skôr fámy než skutočné historky, faktom je, že napriek dlhoročnému bezprostrednému susedstvu žili oddelene svoje životy.
Svedčí o tom aj jeden z dochovaných Werichových listov: „Milý pane Holane, jelikož mně připadá pošetilé Vám telefonovat do vzdálenosti kolmých tří metrů, dovolte, abych Vám touto cestou poděkoval za Vaše přání a současně Vás pozval na sklenku a pohovor. Račte mně vstrčit pod dveře Vaši odpověď. Váš soused Jan Werich.“
Na Kampe Holana v roku 1954 prvýkrát navštívil aj vtedy začínajúci osemnásťročný básnik Václav Havel. „Dlouhé vlasy, mohutná postava, osmahlý, jeho oči jsou dva uhlíky. Neviděl jsem človeka, který by měl větší soucit (když hovoří o tragice něčího života, oči mu září a prsty se chvějí) a přitom byl vyzbrojen větším kvantem intelektuálního uvědomění,“ popisoval svoje nadšenie v knihe o umeleckej skupine „tridsaťšestárov“ Ústně více.
Hľadač nových slov
Celá Holanova tvorba je výraznou básnikovou autoprojekciou zasadenou do konkrétneho času a zároveň presahujúcou do nadčasovosti.
Táto dualita okamihu i večnosti, ale aj dobra a zla, „hlasu a protihlasu“, sa zároveň prejavuje aj v jeho jazyku – ušľachtilé poetizmy či archaizmy striedajú nečakané vulgarizmy. Najmä pre jeho medzivojnové obdobie (Oblouk, Vanutí, Kameni, přicházíš, Jeskyně slov) je typické hľadanie nových, niekedy až bizarných výrazových prostriedkov, akoby mu existujúci jazyk bol priúzky.
Po nekompromisnom obrate v tvorbe, spôsobenom nástupom fašizmu a druhou svetovou vojnou (Odpověď Francii, Zpěv tříkrálový), a spomínanom krátkom povojnovom nadšení, postupne získava Holanovo dielo, najmä v šesťdesiatych rokoch, zásadný existenciálny rozmer (Na sotnách, Bolest, Bez názvu, Předposlední).
Kandidát na Nobelovu cenu
To už je slávnym a aj v zahraničí uznávaným autorom – talianske ocenenie Etna Taormina bolo vnímané ako predzvesť následnej nominácie v roku 1969 na Nobelovu cenu. Hoci za jeho najväčšieho konkurenta bol považovaný Francúz André Malraux, cenu nakoniec získal Samuel Beckett.
Ešte predtým mu počas Pražskej jari udelili titul národného umelca.
Je to najlepší český básnik, povedal o Holanovi Jaroslav Seifert. Práve on sa o pätnásť rokov neskôr stal laureátom Nobelovej ceny, no vtedy už Holan, ktorý v básni tak často tematizoval smrť, mal svoj dlhoročný duel s ňou uzavretý. „Jen když se smíříš se smrtí,“ povedal mu jeho shakespearovský partner z fiktívneho dialógu v slávnej Noci s Hamletem, „pochopíš, že všechno pod sluncem je skutečně nové...“
