Obdivoval Kraska a tušil fašizmus

oval pred fašizmom. Vladimír Roy sa narodil pred 125 rokmi, 17. apríla 1885.

Roy býva označovaný za najsymbolickejšieho spomedzi všetkých modernistických básnikov. Obzor tohto literárne vzdelaného a sčítaného autora bol pomerne široký – siahal od tradičných intímnych a ľúbostných motívov až k reflexívnej lyrike so silným sociálnym pátosom. Jeho verše však neraz viedli k názoru o autorskej nevyhranenosti a štylizovanosti.

Royov rovesník, politik a prekladateľ Juraj Slávik Neresnický dokonca o ňom napísal, že podlieha rôznym vplyvom.

Že precitlivene kolíše v každom vetre, je príliš mäkký, nevie zaimponovať vôľou, ba dokonca sa nedokáže ubrániť improvizáciám či vtlačiť cit do pevnej formy. Dnešná kritika však zastáva názor, že Roy má od epigónstva ďaleko, obzvlášť keď sa čitateľ pozornejšie zahľadí do jeho veršov.

Hurbanov vnuk

Hoci sa Vladimír Roy dožil pomerne krátkeho veku, jeho životopis ponúka nejeden míľnik. Nevšedný je už rodokmeň – jeho matka bola dcérou Jozefa Miloslava Hurbana a sestrou Svetozára Hurbana Vajanského. Odchovaný vlasteneckým prostredím odišiel z rodných Adamovských Kochanoviec na nižšie gymnázium do Skalice a neskôr aj do Bratislavy, kde ako absolvent evanjelického lýcea pokračoval vysokoškolským štúdiom teológie a filozofie.

Už vtedy spolupracoval s časopisom Prúdy, bol redaktorom Dennice a uverejňoval svoje verše v takmer všetkých popredných časopisoch. Na konci prvého desaťročia 20. storočia sa zoznámil so Scotusom Viatorom, najuznávanejším po anglicky hovoriacim odborníkom na národnostné pomery v Uhorsku, ktorý ho spoločne s Martinom Rázusom pozval na študijný pobyt na fakultu teológie v Edinburgu.

Silný emocionálny zážitok spracúval ako farár v Púchove a neskôr ako vojak na ruskom a talianskom fronte.

S Kraskom v srdci

Royove básne sú modernistickými výpoveďami o vlastných citových a rozumových krízach. Veľký obdivovateľ Ivana Kraska, ktorý naturelom nadviazal na svojho strýka Vajanského, debutoval v roku 1920 epickou básňou Náš Ikarus – venovanou Milanovi Rastislavovi Štefánikovi.

V nasledujúcom roku vydal svoje najvýznamnejšie básnické zbierky Keď miznú hmly a Rosou a tŕním, pričom v nich tlmočil poslanie slovenského básnika povzbudzujúceho utláčaný národ.

Svoje lyrické sebavyjadrenie našiel práve v národných podobenstvách, konkrétne v nociach bez luny a hviezd, obrazoch mrakov, súmrakov, cintorína, temna a beznádeje. V ďalších básňach, napísaných v priebehu prajnejších rokoch medzivojnového Československa, sa prepracoval k voľnejšiemu štýlu a predovšetkým k odľahčenej téme intímnej lyriky. Ako evanjelický kňaz tu prvýkrát výraznejšie zahorel aj láskou k žene.
„U Kraska bol väčší dôraz na sile lásky než na sklamaní, u básnika Roya to býva často naopak, “ napísal v doslove k jednej z jeho zbierok literárny kritik Ján Brezina.

Splnené predtuchy

Nemalý čas svojho života venoval tento mimoriadne sčítaný kozmopolita ovládajúci šesť jazykov literárnohistorickým úvahám a predovšetkým cenným prekladom anglických, nemeckých, ale aj maďarských básnikov.

Podľa nemeckého textu preložil dokonca aj libreto Bellovej opery Kováč Wieland a niekoľko jeho básní bolo zhudobnených skladateľmi Figušom-Bystrým a Moyzesom.

Roy sa istý čas života venoval len vlastnej tvorbe, no z existenčných dôvodov sa vrátil ku kňazskému povolaniu. V rokoch 1927 až 1934 pôsobil v Bukovci, kde napísal aj poslednú zbierku In memoriam, premknutú predzvesťou blížiaceho sa fašizmu a smrti. Žiaľ, už v marci 1936 sa jedna z nich v sanatóriu v Novom Smokovci naplnila. Roy skonal krátko po päťdesiatke, netušiac, že i tá druhá sa čoskoro stane realitou.