Ivan Bukovčan, syn stredoslovenského lesníka, bol talentovaným scenáristom a dramatikom. No ako nadšený športovec zomrel predčasne 25. mája 1975. Jeho tragickej smrti predchádzal úraz na lyžiach.
Ivan Bukovčan
Smerovanie Ivana Bukovčana ovplyvnila Praha. Ocitol sa tam v pravom čase, v druhej polovici 30. rokov. Atmosféra predstavení E. F. Buriana, čoraz angažovanejšie klauniády Voskovca a Wericha v Osvobozenom divadle a množstvo českých filmov zasiahli zapáleného mladíka natoľko, že o čosi neskôr, už ako študent práva na UK v Bratislave, začal uverejňovať publicistické, teoretické, ale i kritické články o filme.
Bukovčan už vtedy vnímal film len ako nástroj. Zdokonaľoval sa pri písaní filmových scenárov, a ani v časoch nastupujúcej „novej vlny“ sa neuchyľoval k trhaniu tradičného prúdu rozprávania a vždy vychádzal zo skutočných vzťahov.
Filmový profesionál
Po vojne sa ako redaktor Národnej obrody vrátil do Prahy a v priebehu rokov 1945 až 1947 navštívil ako vyslaný spravodajca vojnou zdevastované štáty Európy.
Zo svojich potuliek napísal knihu reportáží Rozpačitý mier, ku ktorej pridal aj exotické svedectvo Kuba bez ohrady. Hoci sa stal publicistom, jeho meno je známe dlhoročnou spoluprácou s Československým štátnym filmom v Bratislave. Spoločne s Marenčinom, Mináčom či neskôr Tallom vytvorili jadro scenáristického oddelenia.
Bukovčan patril k prvolezcom, ktorí vytvárali filmovú scenáristiku na profesionálnej úrovni. V spolupráci s Albertom Marenčinom pripravili poviedkovú fresku Pieseň o sivom holubovi, vysoko cenenú vojnovú drámu Zvony pre bosých a predovšetkým populárne snímky Medená veža a Orlie pierko.
„V čase, keď zúrili ideologické zápasy, zriekol sa ilustrácie dejín, zamieril na pole ľudskej psychiky,“ píšu o jeho práci Dejiny slovenskej kinematografie.
Divadlo ako svätostánok
Filmárske nasadenie privádzalo Bukovčana k častej spolupráci s režisérmi, scenáristami či spisovateľmi a nepriamo podnietilo aj jeho vlastnú tvorbu. Neubránil sa však spoločenskej objednávke režimu. Napísal drevorubačskú hru Surovô drevo, no na prelome 60. a 70. rokov sa stal vedúcou postavou slovenskej drámy.
Bukovčanov prínos však možno nájsť v psychologicky prepracovaných charakteroch a veľmi živom dialógu.
Najlepšie to dokumentujú drámy Pštrosí večierok a Kým kohút nezaspieva. Badať v nich výraznú snahu vyrovnať sa s minulosťou, ale aj ukázať zlyhanie jednotlivca a jeho morálnu zodpovednosť. Práve v kúsku Pštrosí večierok stavil na originálny námet maturitného výročia, v priebehu ktorého deväť bývalých spolužiakov skúma otázku, či mali, alebo vôbec chceli pomôcť svojmu bývalému triednemu profesorovi, nespravodlivo väznenému po Víťaznom februári.
Obľúbená hra Kým kohút nezaspieva z roku 1969 sa považuje za jeden z vrcholov slovenskej drámy 20. storočia. Bukovčan ju situoval do povstaleckého obdobia a do jej stredu opäť postavil desaťčlenný kolektív.
Jeho existenčnou úlohou je vybrať spomedzi seba jedného baránka, ktorý by sa obetoval za životy ostatných. Autor chcel ukázať silu charakteru jednotlivých rukojemníkov.
Hodnota tejto tragédie zákonite stúpla, keď ju v západnom Nemecku ako televízny film nakrútil československý emigrant Vojtech Jasný. I on ocenil Bukovčanovu schopnosť napísať čosi funkčné a dôvtipné zároveň. Najmä v období začínajúcej sa normalizácie.
