Prozaik, publicista, kritik a pôvodným povolaním lekár zomrel 2. júla 1940, pred sedemdesiatimi rokmi.
Ladislav Nádaši-Jégé
Azda aj preto smeroval skôr k modernistickým tendenciám a chýbal v ňom onen srdcový záujem o ubiedeného slovenského človiečika. Z jeho života síce mnohé odpozeral, ale absencia vnútorného prežitku z neho spravila v tejto otázke ľahostajného.
Obvinený z cynizmu
Pomer k slovenskému ľudu vzďaľoval Nádašiho počas pražských štúdií aj od známeho národného spolku Detvan. Svojimi rovesníkmi Kukučínom a Šrobárom bol obvinený nielen zo zosmiešňovania, nedostatku citu, ale dokonca až z mladíckeho cynizmu.
Raz dokonca povedal, že každý by za nejakých desaťtisíc zlatých predal svoju slovenskosť, ak by mu ich na stôl priniesli v zlate alebo v nových šuštivých bankovkách. Samozrejme, takéto výroky možno považovať len za provokatívne, pretože portrét mladého študenta sa skladal predovšetkým z horlivých diskusií o spoločenských o literárnych problémoch a na stretnutiach Detvana pritom neraz čítal svoje prvé poviedky uverejnené v Národných novinách či Slovenských pohľadoch.
Pravdou však i po rokoch ostáva, že Jégého naturelu dominoval akýsi pánsky nadhľad, čím sa odcudzoval svojmu spoločenstvu.
Slovenský pôvod však v sebe nikdy nezaprel.
Kráľ zverstva
Neskôr tento talentovaný spisovateľ vystupoval pod menom Ján Grob – z jeho začiatočných písmen si napokon vymyslel prapodivne znejúce Jégé. Tento drsný pseudonym, pochádzajúci zo slova „grobian“, si vraj zvolil podľa svojho milovaného a v tom čase mimoriadne populárneho Zolu, ktorý naňho zapôsobil.
Ako študent medicíny ovplyvnený prírodnými vedami z konca 19. storočia dokonca tvrdil, že človek je posledným článkom vývinového reťazca a ako „kráľ zverstva“ patrí do živočíšneho sveta. „Nerozhodujeme sa na základe zdravého rozumu, podliehame pudom, najmä sexuálnym, ale vždy máme príležitosť dostať sa z toho vlastnou vôľou a rozumom,“ opisuje Jégého vízie literárny kritik Vladimír Petrík, ktorý sa tomuto autorovi venuje takmer celý život.
Z autorovho bohatého diela, ktoré charakterizujú novely z dedinského prostredia, či historický román Adam Šangala sa práve vďaka spomínaným náhľadom najviac vyníma dielo Cesta životom.
Táto kronika mapujúca časy od konca 19. storočia až po vznik 1. ČSR je zároveň aj akousi bilanciou Nádašiho života. V snahe vychádzať z povahy „kráľa zverstva“ sa rozhodol postaviť do centra príbehu slabocha a odrodilca Ondreja Svoreňa. Román zaujal a svojou výpoveďou je aktuálny dodnes, osemdesiat rokov po prvom vydaní.
Oravský patriot
Jégé chcel po pražských štúdiách odísť ako lekár medzi amerických Slovákov do Clevelandu, no krach banky, ktorej šéfoval otec, jeho plány zmenili. Ostal vykonávať svoje povolanie doma v Dolnom Kubíne, kde sa stal obvodným, okresným, čestným stoličným a župným lekárom Oravskej župy.
Na nedostatok práce sa už ako spoločenská ikona svojho regiónu sťažovať nemohol. „Ročite som mal okolo štyristo vychádzok do obcí k chorým toho najrozličnejšieho druhu, okrem tých, čo som v dome a v meste odbavil,“ spomína vo svojich zápiskoch.
Na základe prelínania Jégého profesionálnych aktivít možno s troškou nadhľadu napísať, že vo svojich časoch bol na Slovensku najlepším spisovateľom medzi lekármi a naopak.
Za pokrokové pokladal štátnické schopnosti, vzdelanie a humanizmus, no vo svojom vnútri akoby stále veril v nemennosť človeka. Ukázalo sa, že sa nemýlil, pretože militantní Nemci po dvadsiatich rokoch opäť rozpútali vojnový konflikt. Po odchode svojej dcéry z protektorátu sa už nikdy nespamätal a čoskoro podľahol srdcovej porážke.
