Aj stopäťdesiat rokov od narodenia je dielo Alfonsa Muchu populárne. Nadaný maliar sa narodil v roku 1860 v Ivančiciach neďaleko Moravského Krumlova. Hovorí sa, že už ako malý nosieval okolo krku namiesto cumlíka ceruzku.
Napriek tomu ho na akadémiu v Prahe neprijali. Ani to ho neodradilo od kreslenia karikatúr v súdnej sieni, kde pracoval ako pisár. Keď ho prepustili, živil sa maľovaním portrétov a karikatúr. Najmä na karikatúre manželky mikulovského starostu, s ktorým sa ustavične sporil, sa dobre zabával knieža Karl Khuen-Belassi, ktorý ho po vyzdobení zámku v Hrušovanoch freskami poslal študovať do Mníchova a Paríža.
V meste preplnenom umelcami sa však iba ťažko presadzoval. Hoci vo svojej vlasti maľoval Mucha jednoduché dedinské dievčatá v pestrých krojoch, v Paríži sa musel nakoniec preorientovať na príťažlivé dlhovlasé krásavice. Knieža ho totiž po čase prestal podporovať a Mucha musel bývať u priateľov, neskôr spoločne aj so slávnym Paulom Gauguinom.
Nezvyčajná Gismonda
Keď raz v decembri roku 1894 Mucha pomáhal v tlačiarni kamarátovi pri korekcii, zavolala nespokojná francúzska herečka Sarah Bernhardtová. Žiadala prerobiť svoje plagáty. Tesne pred Vianocami nebol nik poruke, a tak sa na to podujal sám Mucha.
Ráno sa riaditeľ tlačiarne zhrozil, že takto sa plagáty nerobia. Herečka však bola nadšená a ich tvorca sa stal z noci do rána slávnym. Verne zachytil pôvab a neodolateľný šarm slávnej divy presne tak, ako sama chcela byť videná.
Divadelný plagát Gismondy sa dodnes uvádza ako príklad modernej koncepcie plagátu. Najbližších šesť rokov nebol Mucha len jej propagátorom, ale aj vizážistom, navrhoval pre ňu šperky a kostýmy a pomáhal aj pri scénach, hoci sama javisko zanosila haraburdím - lebo vraj to dokonale odvádza pozornosť od výkonov hercov.
Mucha sa stal žiadaným. Zrazu bol zavalený zákazkami: ilustroval knihy, jeho motívy sa stali súčasťou úžitkového umenia, objavili sa na škatuliach so sušienkami, známkach, bankovkách, zatraktívňovali aj priemyselne vyrábaný tovar. Traduje sa, že jeho plagáty boli také vzácne, že ich strhávali hneď po vylepení, ak neuprosili lepiča.
Vždy však bol veľkým národovcom, a preto sa chcel Čechom nejako zavďačiť – bez nároku na odmenu navrhol štátny znak či bankovky, kreslil aj plagáty na charitatívne zbierky.
Sen o Slovanskej epopeji
Večné maľovanie tých istých motívov postupne začalo Alfonsa Muchu nudiť a okolo roku 1903 sa začal zapodievať myšlienkou na Slovanskú epopeju. Pretože nemal dosť finančných prostriedkov, vybral sa do Ameriky, no tá nenaplnila jeho očakávania. Nejaký zmysel to predsa len malo.
Zoznámil sa s filantropom Charlesom R. Cranom, ktorý sa podujal epopeju financovať. Keďže dielo chcel realizovať na plátnach veľkých rozmerov (najmenšie majú rozmery 4,8 x 4,1 metra, najväčší 8,1 x 6,1 metra), hľadal vhodné priestory, kde by mohol pokojne maľovať. Ideálne svetelné podmienky našiel na zámku Zbiroh, kde potom takmer ako rehoľník prežil nasledujúcich osemnásť rokov.
Po okupácii v roku 1939 Muchu pre oslavu slovanstva zatklo a vypočúvalo gestapo, čo ho dosť zdravotne a psychicky oslabilo. Napokon umrel na infekciu pľúc v Prahe 14. júla 1939, krátko pred svojimi 79. narodeninami. I napriek vyhrážkam nacistov sa na pohrebe zúčastnilo viac ako stotisíc ľudí a smútočnú reč predniesol významný český maliar a rytec Max Švabinský.
