Jiří Sovák zomrel už pred desiatimi rokmi, 6. septembra 2000. Stalo sa tak na následky pádu na chate, pri ktorom si zlomil nohu. Paradoxne, ešte niekoľko mesiacov pred smrťou vyhlásený kráľ fórov poznamenal, že smrť okolo osemdesiatky je vlastne slušnosťou.
Jiří Sovák
„O Sovákovi by som mohol hovoriť minútu alebo celý večer. Ale bude to vždy len neúplný opis svedka, ktorý sa snaží vyrozprávať povodeň alebo požiar. Rozkvitnutie sadu alebo bitku. Pretože on je – povedal by som – prírodou a ľudstvom súčasne. V ňom môže pršať, vychádzať mesiac, zúriť demonštrácia, usínať dieťa, letieť kométa, v ňom môže čokoľvek a asi skoro všetko,“ charakterizoval svojho veľkého priateľa komik Miroslav Horníček.
Akiste dobre vedel, čo hovorí, pretože so Sovákom sa spoznal už v druhej polovici 40. rokov, keď sa spoločne ocitli v armádnom umeleckom súbore.
Úradníkom proti svojej vôli
Sovák vyrastal v pestrom prostredí krčmy na pražskom predmestí Košíře a táto skúsenosť formovala jeho pohľad na svet.
Ako syn usporiadaného hostinského bol vedený k poslušnosti a takmer pravidelne pred odchodom do školy musel upratať pult s výčapom. Navyše, ako rozihraný pražský „štricák“ mal možnosť pozorovať správanie mnohých zákazníkov a odhaliť silu ich nevšedných charakterov.
Už ako pätnásťročný sa na veľkú nevôľu otca pridal k ochotníkom. Hoci neskôr musel na jeho želanie pracovať ako úradník poisťovne či skladník, zo svojho sna nezľavil a na scéne pôsobil už od roku 1943.
Ešte predtým si však zvolil nový umelecký pseudonym a pôvodné, nemecky znejúce priezvisko Schmitzer, nahradil českým Sovák. Vraj zo sympatie k nočnému živočíchovi prekypujúcemu múdrosťou.
S povesťou komika
Sovákovým prvým domovom sa stalo Horácke divadlo v Jihlave. Ako kočujúci komediant sa tam nakrátko nadýchol, aby definitívne prešiel do svojho rodného mesta. Najprv sa „cvičil“ u E. F. Buriana a potom, už ako vyhranený typ s povesťou komika, presídlil na Vinohrady. „Komikov je málo, zatiaľ čo charakter sme mohli odohrať aj traja v súbore. Do komediálnych rolí ma potom obsadzovali častejšie, až mi tá nálepka ostala,“ povedal raz herec.
V polovici 60. rokov sa stal členom prvej národnej scény. Spomínaný Horníček sa však vyjadril, že túto úctu dopraje skôr scéne ako hercovi samotnému. Dôvodil to tým, že ako originálny ľudský typ by mal mať Sovák vlastné divadlo, v ktorom by sa v predstaveniach šitých na mieru obklopil hercami svojej krvnej skupiny.
Napriek mnohým divadelným míľnikom sa však Sovák najviac realizoval vo filme a v televízii. Najčastejšie v spoločnosti Vlastimila Brodského a predovšetkým Vladimíra Menšíka. Ako jeden z divácky najmilovanejších hercov nakrúcal so špičkou, okrem množstva filmov so spriazneným režisérom Fričom aj s Podskalským, Jasným či Vorlíčkom.
Muž mnohých tvárí
Je zvláštne, že Sovák vyzeral takmer v každom filme či seriáli inak. Neraz takmer ako nakreslený. Bol to muž rôznych fúzov či fúzikov, dobových zostrihov kotliet, ľudových baretiek a stareckých čapíc, prípadne okuliarov v hrubom ráme. Rozpoznateľný bol však okamžite – a to neustálym rozčuľovaním podfarbeným kvílivým hlasom. Martin Frič raz povedal, že Sovák je jediný český herec, z ktorého úst neznie slovo „hovno“ ako nadávka.
Azda najvýraznejšiu postavu dostal Sovák v úspešnom seriáli Chalupári, kde si zahral večne podráždeného pražského dôchodcu Evžena Humla, ktorý sa v hľadaní penzijného pokoja dobrovoľne poberie na staročeskú chalupu, kde v spoločnosti svojho domáceho pána bdie nad spravodlivosťou v obci. A to s takou bravúrou, že v jeho podaní akosi splynuli pojmy hranie a bytie.
