Od smrti tohto všestranného vedca uplynulo 8. septembra tridsať rokov.
Willard Frank Libby
Manhattanu sa nevyhol
Chémiu vyštudoval na prestížnej Kalifornskej univerzite v Berkeley, kde ju od roku 1931 vyučoval. V roku 1941 získal Guggenheimovo štipendium a odišiel na Princeton, no jeho nádejnú vedeckú kariéru prerušil japonský útok na Pearl Harbor.
Ako väčšina uznávaných amerických vedcov sa Libby na Kolumbijskej univerzite zapojil do tajného projektu Manhattan, ktorý skončil vývojom a použitím atómovej bomby. Po vojne sa stal profesorom na ďalšej slávnej americkej univerzite, tentoraz v Chicagu, a prednášal na tamojšom Inštitúte jadrových štúdií.
Kľúč k určeniu veku
Začiatkom roku 1940 objavili americkí vedci Martin Kamen a Samuel Ruben izotop uhlíka s číslom 14 (izotop je termín opisujúci rôzne atómové formy toho istého prvku). Libbymu, ktorý skúmal rádioaktivitu, napadlo, že tento izotop by mohol byť kľúčom pri určovaní veku najmä organických predmetov.
Vedel, že kozmické žiarenie, ktoré bombarduje atmosféru, vytvára pri zrážkach s dusíkom rádioaktívny uhlík C14. Keďže sa zlučuje s atmosférickým oxidom uhličitým a šíri sa po celej Zemi, vďaka fotosyntéze ho pohlcujú všetky rastliny.
V okamihu, keď rastlina odumrie alebo keď zomrie človek či zviera, ktoré sa rastlinami živili, začne sa rádioaktívny rozpad. Polčas rozpadu rádioaktívneho uhlíka je 5568 rokov, teda vždy po tomto čase sa množstvo uhlíka C14 zmenší o polovicu.
Stačí teda iba presne zmerať jeho množstvo, napríklad Geiger-Müllerovým počítačom, najlepšie z popola, ktorý vznikne spálením. V tom prípade síce nezistíme, ako dlho analyzovaný organizmus žil, no budeme vedieť, aký dlhý čas uplynul od jeho smrti. A to archeológov zaujímalo vždy najviac.
Z Egypta do doby ľadovej
Libby vyvinul citlivé a spoľahlivé metódy merania obsahu C14 aj bez toho, aby sa museli časti cenných predmetov spaľovať.
Najskôr analyzoval nálezy, ktorých vek už archeológovia poznali, napríklad kus dreva z pohrebnej lode egyptského faraóna, zapožičaný zo zbierok Chicagského prírodovedeckého múzea. Údaje, ktoré získal, sa zhodovali s jeho teóriou.
Medzi archeologickými nálezmi, ktoré Libby datoval, bol chlieb z Pompejí, pochovaný pod vulkanickým prachom v roku 79, drevené uhlie z pravekého sídliska v anglickom Stonehenge alebo kutáč na kukuričné šúľky z jaskyne v Novom Mexiku.
Libby analyzoval aj unikátne kúsky tkaniva, ktorými boli spojené stránky rukopisu z Mŕtveho mora s neznámymi biblickými textami. Ich datovanie bolo zvlášť dôležité pre teológiu a vedcov zaoberajúcich sa cirkevnými dejinami.
Napokon Libby zistil aj to, že posledná doba ľadová v Severnej Amerike sa neskončila pred 25-tisíc rokmi, ako predpokladali geológovia, ale pred desaťisíc rokmi. Pomocou Libbyho metódy, založenej na analýze obsahu tritia s polčasom rozpadu dvanásť rokov, možno skúmať kolobeh vody prírode, zloženie oceánskych vôd alebo vek vína.
Trpezlivý a všestranný
Libby získal Nobelovu cenu v roku 1960 za vypracovanie metódy použitia rádioaktívneho uhlíka C14 pri určovaní veku v archeológii, geológii, geofyzike a iných odboroch vedy.
Iný nositeľ Nobelovej ceny Američan Glenn Seaborg, spoluobjaviteľ transuránov, Libbyho dobre poznal. Písal o ňom ako o starostlivom, trpezlivom a schopnom učiteľovi a oceňoval najmä jeho mnohostrannosť a nebývalé množstvo záujmov.
